11. Z dejín kresťanstva
V Jeruzaleme na Turíce vznikla prvá kresťanská obec (porov. Skutky apoštolov 2,37 a ďalšie), ktorá vznikla zo Židov. Z dôvodu prenasledovania veľa veriacich utieklo z Jeruzalema (porov. Skutky apoštolov 8,1; 11,9). Vo svojom novom prostredí zvestovali evanjelium, ktoré tam našlo svojich veriacich. Tak vznikali na ďalších miestach kresťanské obce.
Apoštoli vychádzali najprv z toho, že evanjelium sa má zvestovať len Židom. Boh však cez zjavenie objasnil Petrovi, že evanjelium je aj pre pohanov (porov. Skutky 10 a 11).
Na zhromaždení apoštolov v Jeruzaleme boli objasnené otázky o poslaní pohanov a o význame Mojžišových zákonov pre pokrstených pohanov (porov. Skutky apoštolov 15,1-29).
Tieto rozhodnutia prispeli k tomu, že sa náboženské spolobcenstvá napokon odpútali od mnohých tradícií židovskej viery.
Cez „zjavenie“ Boh ukazuje ľuďom, ktorých si k tomu vyvolil, svoju vôľu. Takéto zjavenie je označované ako „vízia“ alebo „videnie“.
Predovšetkým apoštol Pavol zvestoval evanjelium pohanom. Preto vycestoval, sčasti aj spolu s apoštolom Barnabášom, na územie dnešného Turecka, do Grécka, na Cyprus a nakoniec do Talianska.
V Antiochii sa prvýkrát stúpenci Ježiša pomenovali „kresťania“ (porov. Skutky apoštolov 11,26).
Apoštoli najprv pôsobili asi do konca prvého storočia po Kristovi. Apoštol Pavol je považovaný za posledného apoštola prvotnej cirkvi. Potom nastalo obdobie, kedy apoštolský úrad síce jestvoval, ale nebol obsadený. Až v 19.storočí nasledovalo nanovo obsadenie apoštolského úradu.
Svätý Duch sa staral o to, aby sa zrealizovala záväzná zbierka písem Starého a Nového zákona (Kánon).
Cez účinkovanie Ducha Svätého mohli byť pri cirkevných zhromaždeniach ( konzíliách) sformulované dôležité podklady pre kresťanskú náuku.
K tomu patrí napr. učenie o trojjedinom Bohu, že Ježiš bol ozajstným človekom i Bohom, ako aj poznanie, v ktorom pre spásu a vykúpenie človeka je rozhodujúca obeť Ježiša a Jeho zmŕtvychvstanie. Odvolaním sa na účinkovanie Ducha Svätého stáročiami sa kresťanská viera mohla šíriť do celého sveta.
Spása bola sprostredkovaná predovšetkým tak, že sa zvestovalo evanjelium a bol poskytnutý Svätý krst vodou.
To, čo začalo ukameňovaním diakona Štefana, rozrástlo sa do víru prenasledovania: veľa kresťanov bolo kvôli svojej viere usmrtených. Stali sa mučeníkmi.
Napriek prenasledovaniu a odporu sa kresťanská viera rozšírila v celej Rímskej ríši.
Pôvodné zvestovanie apoštolov sa ďalej šírilo a pokračovalo cez „apoštolských otcov“. Hovorí sa o vplyvných cirkevných učiteľoch. K nim patria Clemens z Ríma (zomrel okolo r.100), Ignác z Antiochie (zomrel okolo r.115), Polykarp, biskup zo Smyrny (nar. okolo r. 69, zomrel okolo r. 155) a Papias z Hierapolisu (nar. okolo r. 7, zomrel okolo r. 130/140). Bolo to ich poslaním, aby obhajovali kresťanskú vieru voči pohanom a Židom a aby boli zachované základy kresťanského učenia.
Výraznou výraznou osobnosťou cirkvi bol Atanázius Veľký ( okolo 295 až 373), pod jeho vplyvom boli v r. 325 sformulované vyznania viery v Nicei.
„Cirkevní otcovia“ boli učenci, ktorí po „apoštolských otcoch“ sformulovali základné kresťanské pravdy. K nim patril Ambrosius Milánsky (339 až 397), Hieronymus (347 až 420) a Augustín z Hippa (354 až 430).
Po ťažkých časoch prenasledovania vyhlásil rímsky cisár Konštantín Veľký v r. 313 pre kresťanov náboženskú slobodu .
V r. 381 povýšil cisár Theodosius kresťanstvo v Rímskej ríši na úroveň štátneho náboženstva. Súčasne zakázal uctievať pohanských bohov.
„Náboženská sloboda“ znamená, že človek si svoje náboženstvo môže slobodne zvoliť, vyznávať ho a vykonávať.
Za čias sťahovania národov (4./5. storočie) získavalo kresťanstvo v Európe a v Ázii na sile.
Pri šírení kresťanstva zohrávali významnú úlohu mníšske rády , ktoré vznikali od 3. storočia v Egypte. Hlavnou úlohou mníchov bolo viesť život v chudobe podľa vzoru Ježiša Krista a šíriť ďalej kresťanskú vieru. V stredoveku podali mnísi a mníšky mnohokrát významné výkony vo vede a angažovali sa na v oblasti poľnohospodárstva a v sociálnej oblasti.
Kresťanstvo stále viac a viac ovplyvňovalo život ľudí, ako aj kultúru, politiku a spoločnosť v Európe.
V roku 1054 došlo k jeho rozštiepeniu do západnej cirkvi (rímskokatolíckej) a východnej (ortodoxnej).
„Mníšsky rád“ je spôsob života, v ktorom sa človek snaží vo svojom živote byť odlúčený od všetkého svetského a úplne sa venovať náboženstvu. Do „mníšskych rádov“ sa počítajú ako muži, tak aj ženy ( mníšky).
Od 7.storočia sa kresťania museli v častiach Ázie, Afriky a tiež Európy vyrovnávať s novým náboženstvom – s islamom. V mnohých krajinách zanikla kresťanská viera, napr.: na Blízkom východe a v severnej Afrike.
Dochádzalo k bojom, napr.: pri križiackych výpravách. Tieto sa uskutočnili medzi rokmi 1095 a 1270 v Oriente a mali za cieľ zmocniť sa Jeruzalema a Svätej zeme, aby slúžili len kresťanom.
Islam je najmladšie svetové náboženstvo. Bolo založené prorokom Mohammedom v 7.storočí po Kr. Islam učí vieru v jedného Boha, avšak nie v trojjediného. Ježiša považujú za proroka, Sväté písmo islamu je Korán.
Križiacke výpravy: Palestína s Jeruzalemom boli pod islamskou vládou. Medzi 11.a 13.storočím vyzývali pápeži k tomu, aby sa toto územie stalo zasa kresťanským. Vojnové ťaženia sa nazývajú „križiacke výpravy“ a bojovníci „križiaci“, pretože tiahli bo boja v mene a ku cti Kristovho kríža.
V stredoveku dochádzalo uprostred cirkvi stále viac a viac k zosvetšťovaniu – viera a učenie strácali stále viac na hodnote. Toto chybné konanie si žiadalo návrat k evanjeliu.
Preto narastali snahy o reformu cirkvi. Na jednej strane sa mníšske rády snažili o reformu cirkvi, na druhej strane muži ako Francúz Petrus Waldes (1140, zomrel pred r. 1218), anglický teológ John Wiclif (1330 až 1384) a rektor pražskej univerzity Ján Hus (1369 až 1415) boli dôslednými kritikmi zosvetšťovanej cirkvi. Nimi vyvolané a sprevádzané hnutia zasiahli veľké časti Európy a nakoniec viedli k reformácii.
Reformácia (z latins. slova „reformatio“: Uvedenie do pôvodného stavu, obnova) je náboženské obrodné hnutie v Európe, ktoré sa zakladá na snahe návratu k evanjeliu.
Je veľmi úzko späté s nemeckým mníchom Martinom Lutherom (1483 až 1546). Jediným základom pre učenie má byť podľa jeho presvedčenia biblické svedectvo o Ježišovi Kristovi. Luther preložil Bibliu z hebrejčiny a gréčtiny do nemčiny, a tak ju sprístupnil ľudu.
V roku 1534 vznikla v Anglicku samostatná anglikánska štátna cirkev.
Popri Martinovu Lutherovi z Wittenbergu sú týmito reformátormi Ulrich Zwingli (1484 až 1531), ktorý pôsobil v Zurichu a Ján Kalvin (1509 až 1564), ktorý v Ženeve založil samostatné reformné hnutie.
Ako reakciu na reformáciu zahájil koncil v Tridente (od 1545) obnovenie cirkvi a pripravil pôdu na protireformáciu. Toto viedlo k posilneniu pápežstva.
„Protireformáciou“ sa označuje hnutie rimskokatolíckej cirkvi proti reformácii.
V priebehu sporu medzi protestantmi a katolíkmi došlo v Európe k Tridsaťročnej vojne (1618 až 1648), ktorej výsledkom o.i. bolo upevnenie vplyvu štátu na cirkev. Panovník určoval svojim poddaným ich príslušnosť k cirkvi.
„Protestantmi“ sú označovaní ľudia, ktorí sú stúpencami reformácie.
V 18. storočí sa spájala kresťanská viera často s myslením, že ľudský rozum sa považoval za jediné kritérium (osvietenstvo). Ako reakcia na to, vznikol pietizmus, hnutie uprostred reformátorskej cirkvi, ktorý získaval na váhe. Pietisti podporujú intenzívne štúdium Biblie a sú zaangažovaní sociálne a misionársky.
Z dôvodu chudoby a neistoty sa mnohým ľuďom stala kresťanská viera cudzou. V 19. storočí bolo vynaložené úsilie získať týchto ľudí opäť pre evanjelium („vnútorná misia“). Okrem toho boli zakladané „misijné spoločenstvá“. Tie sa starali o šírenie kresťanstva v mimoeurópskych krajinách, predovšetkým v Afrike.
Veľký význam – predovšetkým v rámci protestantizmu v Anglicku a v USA – mali tzv. „buditeľské hnutia“. Veriaci kresťania vyzývali k tomu, aby sa od „kresťanstva zo zvyku“ prešlo k živej kresťanskej viere. Výzva bola prepojená s úvahou na evanjelium a s nádejou na opätovný príchod Krista.
Toto je historické pozadie, ktorým Boh pripravil obnovené účinkovanie apoštolov.
Medzi rokmi 1826 a 1829 sa stretli veriaci muži na konferenciách v Albury (južné Anglicko), aby sa spoločne zaoberali Zjavením Jána. Tieto konferencie sa uskutočnili na pozvanie bankára Henry Drummonda (1786 až 1860) v úzkej spolupráci s Edwardom Irvingom (1792 až 1834), ktorý bol duchovným Národnej škótskej cirkvi. Účastníci konferencie si chceli vyjasniť biblické výpovede o pôsobení Ducha Svätého a o opätovnom príchode Ježiša Krista.
Aj v Škótsku čakali veriaci rôznych vyznaní na posilnené účinkovanie Ducha Svätého. Medzi nimi sa vyskytli pozoruhodné vyliečenia , hovorenie vo vytržení (hovorenie neznámym jazykom) a veštby.
Na jeseň 1832 bol John Bate Cardale (1802 až 1887) v Londýne povolaný Duchom Svätým za apoštola a Henrym Drummondom bol označený ako apoštol.
Od septembra 1833 bolo cez proroctvá povolaných ďalších 11 apoštolov - predovšetkým cez proroka Olivera Taplina (1800 až 1862).
Apoštoli odišli v r. 1835 na jeden rok do Alsbury, aby sa venovali intenzívnym rokovaniam. Spracovali „Veľké Testimonium“ (1837), dielo vyznania, ktoré bolo doručené všetkým duchovným i svetským vodcom kresťanstva.
V Testimoniu vyzývali apoštoli kresťanov k tomu, aby sa pod ich vedením zjednotili a aby sa pripravovali na opätovný príchod Ježiša Krista. Nešlo o založenie nejakej novej cirkvi, ale išlo o snahu zjednotiť rôzne existujúce cirkvi pod vedenie apoštolov.
Väčšina kresťanov však túto výzvu apoštolov neprijala. Tých málo kresťanov, ktorí uverili apoštolom, sa spojilo do novej cirkvi - do katolícko-apoštolskej cirkvi.
Prvé zapečatenia, ktoré boli pomenované ako „apoštolské skladanie rúk“, sa uskutočnili v roku 1847 v Anglicku, Kanade a v Nemecku.
V r.1855 zomreli traja apoštoli. Spomedzi prorokov boli nástupcami do úradu menovaní Oliver Taplin a Heinrich Geyer (1818 až 1896). Toto povolanie (do úradu) však nebolo uznané zvyšnými apoštolmi. A tak neboli ordinovaní žiadni noví apoštoli.
Tento postoj mal nakoniec za následok, že v katolícko-apoštolskej cirkvi po smrti posledného apoštola Francisa V. Woodhousa v roku 1901 nebolo viac apoštolov. A neboli viac ordinovaní žiadni nositelia úradu.
10.októbra 1862 v Königsbergu bol prorokom Geyerom menovaný za apoštola kňaz Rudolf Rosochacky (1815 až 1894), ktorý bol predstaveným tamojšej katolícko-apoštolskej náboženskej obce. Apoštoli katolícko-apoštolskej cirkvi toto povolanie (do úradu) neuznali.
Prorok Heinrich Geyer a vedúci katolícko-apoštolskej obce v Hamburgu Friedrich Wilhelm Schwartz (1815 až 1895) boli však presvedčení, že tieto povolania (do úradu) boli dielom Ducha Svätého.
Náboženská obec v Hamburgu 4.januára 1863 apoštolské volanie uznala a následne bola z katolícko-apoštolskej cirkvi vylúčená.
Tým bol v januári 1863 ustanovený vznik novoapoštolskej cirkvi.
Aj keď apoštol Rosochacky krátko na to odstúpil zo svojho úradu, Geyer, Schwartz a obec v Hamburgu boli presvedčení, že sa jednalo o Božie poslanie.
Kňaz Carl Wilhelm Louis Preuß (1827 až 1878) a trochu neskôr Friedrich Wilhelm Schwartz boli povolaní za apoštolov. Apoštol Preuß pôsobil v severnom Nemecku, kým apoštol Schwartz mal na starosti Holandsko.
V krátkom čase nasledovali ďalšie povolania apoštolov. Novovznikajúce spoločenstvo sa volalo: „Všeobecná kresťanská apoštolská misia“.
V roku 1872 sa Friedrich Wilhelm Menkhoff stal apoštolom pre Westfálsko a Porýnie.
Apoštol Menkhoff založil v r.1884 v Nemecku cirkevný časopis „Hlásnik“ (der Herold).
Pod jeho vplyvom apoštol Schwartz zrušil zo svojho okruhu činnosti liturgické oblečenie a prebral mnoho prvkov z liturgie katolícko-apoštolskej cirkvi. V roku 1885 boli tieto zmeny prevzaté do všetkých ostatných náboženských obcí.
Liturgiou sa označuje stanovenie priebehu bohoslužieb.
K rozlíšeniu od katolícko-apoštolských obcí sa po ich vzniku od roku 1863 v úradnom písomnom styku začalo skoro používať pomenovanie „novoapoštolské obce“. V roku 1907 nasledovalo oficiálne označenie „Novoapoštolská obec“ a asi od roku 1930 „Novoapoštolská cirkev“.
Koncom 19. storočia sa stále viac do popredia dostával apoštolský úrad ako hlavný úrad, ktorý má rozsiahle právomoci. Súčasne klesal význam prorockého úradu. Od roku 1920 v obciach viac proroci nepôsobili.
V roku 1881 bol Friedrich Krebs (1832 až 1905) z Braunschweigu (Nemecko) povolaný za apoštola. Po smrti apoštola Schwartza a Menkhoffa prebral vedúcu funkciu v cirkvi. Veľmi mu záležalo na jednote apoštolov. Tak sa v roku 1897 vytvoril úrad kmeňového apoštola. Friedrich Krebs bol prvým kmeňovým apoštolom v dnešnom zmysle.
- Hermann Niehaus (1848 až 1932, kmeňový apoštol od 1905 do 1930).
- Johann Gotfried Bischoff (1971 až 1960, kmeňový apoštol od 1930 do 1960).
- Walter Schmidt (1891 až 1981, kmeňový apoštol od 1960 do 1975).
- Ernst Streckeisen (1905 až 1978, kmeňový apoštol od 1975 do 1978).
- Hans Urwyler (1925 až 1994, kmeňový apoštol od 1978 do 1988).
- Richard Fehr (1939 až 2013, kmeňový apoštol od 1988 do 2005).
- Wilhelm Leber (nar. 1947, kmeňový apoštol od 2005 do 2013).
- Jean Luc Schneider (nar. 1959, kmeňový apoštol od 2013) .