07. Úrad
Vo všeobecnosti sa pod pojmom „úrad“ rozumie nejaká funkcia alebo oficiálne postavenie s konkrétnymi úlohami, ktoré sú spojené so zodpovednosťou. V širšom slova zmysle majú držitelia úradu autoritu, riadia spoločenstvo a robia tomu zodpovedajúce rozhodnutia.
Duchovný úrad je ordináciou (menovanie do úradu) prijatá plná moc, požehnanie a posvätenie, ktorými slúži v cirkvi Ježiša Krista. Duchovný úrad sa vykonáva z moci Ducha Svätého.
Duchovný úrad má svoj počiatok v tom, že Boh Otec poslal Ježiša Krista. Ježiš Kristus je teda vyslancom Boha. Ako taký má plnú moc žehnať a svätiť ľudí, aby sa im dostalo spasenia. Apoštoli sú vyslanci Ježiša Krista.
Duchovný úrad súvisí vždy s Ježišom Kristom a ním poslanými apoštolmi. Úrad a apoštoli teda navzájom súvisia. Tam, kde účinkuje apoštolský úrad, tam je aj úrad duchovný.
Pojem „apoštolát“ sa používa vtedy, keď nositelia apoštolského úradu sú označovaní ako celok ( „apoštolát“ = apoštoli Ježiša). Kňazi a diakoni konajú z poverenia „apoštolátu“ a preberajú zodpovedne úlohy starostlivosti o duše veriacich, zvestovania slova a poskytovania sviatostí .
Práve v Starom zákone sa na základe pôsobenia kráľov, kňazov a prorokov potvrdili odkazy na duchovný úrad: Kráľ vládne, kňaz sprostredkúva Božie požehnanie a proroci zvestujú Božiu vôľu. Tieto úrady sú odkazmi pre duchovný úrad.
V Ježišovi Kristovi sa zasa nachádza všetko , čo bolo uložené do starozákonného úradu – On je súčasne kráľom, kňazom aj prorokom .
V duchovnom úrade sa prenáša poverenie Ježiša Krista apoštolom. Každý, kto prijal úrad, obdrží podiel na plnej moci apoštola. Túto moc môže využiť z poverenia apoštola.
Ten, kto prijal úrad, koná v mene apoštola a zastupuje ho v úrade rozsahom, ktorý mu bol určený. Napokon apoštol vysiela nositeľa úradu. Vyslanec je voči vysielateľovi zodpovedný a zaviazaný.
Príklady konania v zmysle plnej moci:
Keď apoštol zvestuje odpustenie hriechov, koná tak z plnej moci cez Ježiša Krista ( pozri otázku 424). Preto zvestuje apoštol odpustenie hriechov slovami: „ Zvestujem vám radostné posolstvo: V mene nášho Pána Ježiša Krista, Syna živého Boha, sú vám hriechy odpustené.“
Ak kňaz, ako nositeľ úradu, zvestuje odpustenie hriechov, koná tak v zastúpení apoštola. Odpustenie hriechov zvestuje slovami: „Z poverenie môjho vysielateľa, apoštola, zvestujem vám radostné posolstvo: V mene nášho Pána Ježiša Krista, Syna živého Boha, sú vám hriechy odpustené.“
Ordináciou sú existujúce dary pre príjemcu úradu vyvolané, posilnené, rozmnožené a venované službe Pánovi. Cez požehnanie je poskytnutá ešte dodatočná sila.
Pri ordinácii dostáva nositeľ úradu podiel na svätosti Boha – úrad je svätý, nositeľ však zostáva hriešnym človekom. Nositeľ úradu môže vykonávať sväté úkony cez silu Ducha Svätého, a tak slúžiť Bohu a obci.
Každý pokrstený je povolaný slúžiť Pánovi aktívnou láskou k blížnemu a vyznaním viery (porov. Ján 12,26).
Keď sú v cirkvi jednotlivým veriacim pridelené určité poverenia a činnosti, ktoré prispievajú k dobru veriacim a k šíreniu evanjelia, vtedy hovoríme o „službe.“ Takáto služba sa vykonáva všade tam, kde pokrstení vyznávajú svoju vieru v Ježiša Krista slovom i skutkami.
Služba sa od duchovného úradu líši tým, že môže byť vykonávaná bez ordinácie.
Áno, v novoapoštolskej cirkvi je vykonávaná služba bez ordinácie. K tomu sa počítajú cirkevné poverenia ako napr.: vyučovanie náboženstva detí a mladých a hudobné spoludotváranie bohoslužieb.
Ježiš Kristus dal svojej cirkvi len jeden úrad - apoštolský úrad. Apoštolom dal plnú moc, požehnal ich, posvätil ich a vystrojil Duchom Svätým: „ Tak ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa“ (Ján 20,21-23 ). Apoštolom zveril vykonávanie sviatostí. Týmto spôsobom bola Jeho obeť sprístupnená ľuďom (porov. Matúš 28,19.20).
Plná moc apoštolov „udeľovať sviatosti“ znamená, že apoštoli dostali od Ježiša Krista poverenie poskytovať sviatosti. Aj keď nie sú všetky sviatosti samostatne udeľované apoštolmi, platia sviatosti vždy vo vzťahu k apoštolskému úradu ( pozri otázku 424).
Účinkovanie apoštolského úradu v cirkvi začalo na Turíce (Svätodušné sviatky). Ale samotný úrad bol Ježišom Kristom daný apoštolom už predtým .
„Vtedy ustanovil si dvanástich, aby boli s Ním, poslal ich kázať a dal im moc vyháňať démonov. Toto sú dvanásti, ktorých si ustanovil....“ (Marek 3,14 - 16)
„Apoštol“ znamená „vyslanec“ a vychádza z gréckeho slova „apóstolos“. Apoštoli sú vyslancami Ježiša Krista. Ježiš Kristus dal svoje poslanie do bezprostrednej súvislosti s ich poslaním: „Tak ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás“(Ján 20,21).
Apoštoli sú vyslaní Ježišom Kristom sprostredkovať ľuďom ním prinesenú obeť a tým i budúcu spásu.
Po svojom zmŕtvychvstaní dal Ježiš apoštolom plnú moc, ktorou zvestovali odpustenie hriechov. Dostali poverenie poskytovať sviatosti, kázať evanjelium a veriacich pripravovať na opätovný príchod Ježiša Krista.
Apoštoli sú vyslancami Ježiša Krista. Konajú tak v jeho mene. On splnomocnil apoštolov k plneniu úloh, ktoré majú plniť, ktoré vyplývajú z ich úradu: vykonávať moc Ježiša Krista, udeľovať Božie požehnanie, zvestovať evanjelium Ježiša Krista.
Autorita, ktorú má apoštolský úrad, pochádza výlučne od Ježiša Krista. Apoštolský úrad je na ňom absolútne závislý.
Apoštolský úrad sa označuje ako „Úrad Novej zmluvy“, „Úrad Ducha, „Úrad spravodlivosti“, „Úrad zmierenia“, „Úrad slova“.
Týmto označením, ktoré vychádza z 2. listu Korintským 3,6, sa vykonalo ohraničenie k Starej zmluve, v ktorej platil Mojžišov zákon a ktorý bol obmedzený na izraelský národ. V Novej zmluve je posolstvo o Božej milosti, rozhodujúce je evanjelium, ktoré majú nositelia apoštolského úradu zvestovať. Úrad Novej Zmluvy tým pôsobí medzi všetkými národmi.
„Úrad Ducha“ je „úrad, ktorý dáva Duch“ (2Korintským 3,8). Udelením daru Ducha Svätého sa pokrstený dostáva do spoločenstva Božích detí a získa predpoklad dostať sa do spoločenstva prvotín (prvých zo spasených).
Ako „spoločenstvo prvotín“ sa súhrnne označujú „prvotiny“. Obraz „prvotín“ vychádza zo Zjavenia Jána 14,4. Nimi sú označení tí, ktorých si Ježiš Kristus pri opätovnom príchode vezme so sebou. Sú identickí s „Kristovou nevestou“. Pozri otázky 562 a ďalšie.
Apoštolský úrad poukazuje na to, že človek je hriešny a potrebuje Božiu milosť. Viera v Ježiša Krista a prijatie jeho obete vedú k spravodlivosti, ktorá platí pred Bohom. Teda apoštolský úrad je „úradom, ktorý vedie k spravodlivosti“ (2Korintským 3,9).
Apoštolský úrad, „ktorý káže zmierenie“ (2Korintským 5,18.19), nabáda k pokániu a umožňuje veriacim mať účasť na odpustení hriechov a slávením Svätej večere na obeti Ježiša Krista. „Zmierenie“ smeruje na obnovu ničím nerušeného vzťahu medzi človekom a Bohom, ako aj medzi ľuďmi navzájom.
V Jánovi 1,1-14 je Boží Syn označovaný ako „Slovo“ (Logos). Cez toto „Slovo“ bolo všetko stvorené.
Na „Slove“ má podiel apoštolský úrad, lebo Pán (Logos) mu dal poverenie vyučovať. V tomto zmysle sú chápané Skutky apoštolov 6,4: „My však budeme usilovní na modlitbách a v službe slova.“
Apoštoli sú označovaní aj ako
- „Kristovi poslovia“. Výpoveď : „Tak my sme vyslanci namiesto Krista, lebo Boh napomína skrze nás; tak my prosíme namiesto Krista...(2Korintským 5,20) vyjadruje, že Ježiš Kristus účinkuje vo svojej cirkvi cez apoštolov.
- „šafári Božích tajomstiev“: Šafár (1Korintským 4,1)je zodpovedný za „dom“, teda za obec. V nej apoštoli dbajú, aby sa zvestovanie slova uskutočňovalo zodpovedajúc evanjeliu. A v zmysle Ježiša Krista sa udeľovali sviatosti. Apoštoli ordinujú nositeľov úradu a starajú sa o poriadok v náboženskej obci.
Ďalším dôležitým znakom apoštolského úradu je, že veriaci sú pripravovaní na opätovný príchod Ježiša Krista (porov. 2Korintským 11,2).
Apoštolov vyslal sám Ježiš Kristus. On si z kruhu svojich učeníkov vyvolil dvanásť mužov, ktorých ustanovil apoštolmi(porov. Marek 3,13-19). Pre nich mali platnosť slová Ježiša:
- „Kto vás prijíma, mňa prijíma, a kto mňa prijíma, prijíma Toho, ktorý ma poslal“ (Matúš 10, 40).
- „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta“ (Matúš 28,19.20).
Prví apoštoli sa volali: prvý Šimon, ktorý sa volal Peter, jeho brat Ondrej; Jakub, syn Zebedeov a jeho brat Ján; Filip a Bartolomej, Tomáš a colník Matúš, Jakub, syn Alfeov a Tadeus, Šimon Kanaánsky a Judáš (porov. Matúš 10,2-4). Títo sa volali „Dvanásti“ a to aj po zrade Judáša.
Áno, okrem týchto sú v Novom zákone ešte spomínaní: Matúš (porov. Skutky apoštolov 13,1-4; 14,4-14), Pavol (porov. 1Korintským 9,1-16; 2Korintským 11) a Jakub, Pánov brat (porov. Galatským 1,19; 2,9).Aj Silvanos a Timotej boli označovaní ako apoštoli (porov. 1Tesalonickým 1,1; 2,7), ďalej Andronik a Junias (porov. Rímskym 16,7).
Pozoruhodné pri tom je, že iba u Mateja bol predpoklad byť povolaný k apoštolom, lebo bol očitým svedkom účinkovania Ježiša (porov. Skutky apoštolov 1,21.22).
Áno, za prítomnosti ostatných apoštolov preniesol Ježiš Kristus na Šimona Petra osobitú plnú moc: Šimon bol označený ako „skala“ (Peter) a jemu bola udelená „kľúčová plná moc“. Aj Pán mu zveril svoje „baránky a ovce“, teda náboženské obce, aby sa o nich staral. (porov. Ján 21,15-17)
Jemu patrili slová Pána : „Šimon, Šimon, ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu; ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov“ (Lukáš 22,31.32).
„Ty si Peter a na tej skale vystavím si cirkev a brány záhrobia ju nepremôžu.“ (Matúš 16,18)
Prednostné postavenie apoštola Petra po nanebovystúpení Pána sa prejavilo v tom, že
- na jeho popud bol nahradený v kruhu apoštolov Judáš Iškariotský (porov. Skutky apoštolov 1,15-26),
- predniesol kázeň na Turíce (porov. Skutky apoštolov 2,14),
- Pán mu vyjavil, že pri spáse sa pamätá aj na pohanov (Skutky apoštolov 10).
Najpodrobnejšie opisuje účinkovanie apoštolov Lukáš v Skutkoch apoštolov. V Skutkoch apoštolov 11,1-8 a 15, 1-29 sa možno dočítať o zhromaždeniach apoštolov pod ich vedením, pri ktorých o.i. bolo stanovené , že aj veriaci pohania môžu patriť do Kristovho spoločenstva. Apoštoli prijímali teda spoločné rozhodnutia, ktoré mali ďalekosiahle účinkovanie na kresťanské obce.
Zo Skutkov apoštolov 8, 15-18 vyplýva , že poskytnutie daru Ducha Svätého je úzko späté s apoštolským úradom: Filip kázal v Samárii a krstil veriacich vodou. Dopočuli sa o tom apoštoli a vyslali tam Petra a Jána. Títo sa tam „za nich modlili, aby prijali Ducha Svätého, lebo na nikoho dovtedy nezostúpil; len pokrstení boli v mene Ježiša Krista. Skladali teda na nich ruky a oni prijali Ducha Svätého.“
Toto je zdôraznené Skutkami apoštolov 19,6: „Ako Pavol položil ruky na nich, zostúpil na nich Duch Svätý.“
Dôležitou úlohou apoštolov bolo, aby zvestovali, že Ježiš Kristus pôsobil medzi nimi, že zomrel a vstal z mŕtvych (porov. Skutky apoštolov 13,26-41; 17,1-4). Oni vystupovali proti bludnému učeniu, ktoré toto popieralo. (porov. 1. list Korintským 15,3-8; 1Ján 4,1-6)
Apoštoli očakávali opätovný príchod Ježiša Krista za svojho života a pripravovali na to aj veriacich (porov. 1Tesalonickým 4,14-18). To svedčí o tom, že podstatou apoštolského úradu je, aby zvestoval opätovný príchod Ježiša Krista a pripravoval na to náboženské obce.
Počnúc Turícami začali apoštoli plniť svoju úlohu a začali kázať evanjelium. Už skoro zistili, že potrebujú pomocníkov: vyhliadli si siedmich mužov. Boli požehnaní pre túto službu tým, že sa apoštoli modlili a kládli na nich ruky. Títo siedmi muži boli označení ako prví diakoni.
„Postavili ich pred apoštolov, pomodlili sa a ruky skladali na nich.“ (Skutky apoštolov 6,6)
Z tohto spôsobu konania vyplýva, že kladenie rúk a modlitba cez apoštolov sú nevyhnutné pre ordinácie.
Áno. Apoštoli a ďalší veriaci zakladali nové náboženské obce, pre ktoré bola žiaduca duchovná starostlivosť zabezpečená nositeľmi úradu. Apoštoli ustanovili predstavených náboženskej obce, ktorí sa označovali ako „biskupi“ alebo „starší“. Z toho vychádzajúc pôsobili v kresťanských náboženských obciach v prvopočiatkoch aj proroci, evanjelisti, pastieri a učitelia (porov. Efezským 4,11).
Po smrti prvých apoštolov sa vytvorila služba s rôznymi úlohami a charakterom. Nimi bolo postarané o duchovnú starostlivosť členov náboženských obcí.
Ale áno, hoc apoštoli zomreli, apoštolský úrad obstál. Bol ustanovený Ježišom Kristom pre Jeho cirkev. Veď v čase, keď na Zemi ešte neboli žiadni nositelia tohto úradu, ním už bol tento úrad stanovený.
Apoštoli majú byť Kristovi svedkovia až do konca sveta (porov. Matúš 28, 19.20). Aby toto rozsiahle poverenie z pohľadu na Jeho opätovný príchod bolo splnené, vysiela Ježiš Kristus apoštolov aj dnes.
„Koniec sveta“: V gréckom pôvodnom texte je v Matúšovi 28,20 pojem „Äon“, ktorým je mienená éra, dlhý čas alebo aj „ koniec sveta“. V Skutkoch apoštolov 1,8 je reč o „konci Zeme; toto je myslené geograficky.
Podľa mimobiblických údajov zomrel Ján ako posledný apoštol pôvodnej cirkvi koncom prvého storočia. Prerušenie pôsobenia apoštolov trvalo do 19.storočia, kým nebol opäť obsadený apoštolský úrad.
Prerušenie pôsobenia apoštolov spočíva v Božej vôli; pre ľudí to zostáva tajomstvom.
Jednako však aj v časoch bez apoštolov účinkoval Duch Svätý a staral sa o zachovanie a rozvoj evanjelia.
Apoštolský úrad bol z Božej vôle opäť personálne obsadený, keď nastal čas na ustanovujúce zhromaždenie a prípravu Kristovej nevesty na opätovný príchod Ježiša Krista. Od roku 1832 začali opäť pôsobiť nositelia apoštolského úradu.
Apoštoli teda pôsobia od začiatku cirkvi Kristovej a aj v čase pred opätovným príchodom Ježiša Krista, aby bola na to pripravovaná Kristova nevesta.
Pod „personálnym obsadením“ apoštolského úradu sa rozumie, že existujú nositelia apoštolského úradu. Sú povolaní do tohto úradu a pôsobia v zmysle a duchu Ježiša Krista.
Nie, neexistuje rozdiel na základe tej istej duchovnej plnej moci v poverení a v účinkovaní; lebo apoštolský úrad bol raz stanovený Ježišom Kristom pre svoju cirkev.
V novoapoštolskej cirkvi sú tri úrovne úradu s rôznou duchovnou plnou mocou: apoštoli, kňazské úrady a diakoni.
- K úrovni úradu apoštolov patria: kmeňový apoštol, oblastný apoštol a apoštol.
- K úrovni kňazského úradu patria: biskup, oblastný starší, oblastný evanjelista a kňaz.
- K úrovni úradu diakonov patria: diakon a poddiakon.
Ježiš Kristus udelil apoštolom poverenie, aby „zväzovali a rozväzovali“ ( Matúš 18,18), teda aby vysvetľovali, čo je dovolené a čo je zakázané. Tým sa určuje učenie a utvára sa poriadok v náboženských obciach.
Podľa vzoru Ježiša sú apoštoli služobníkmi (porov. Ján 13,15). Nie sú pánmi nad vierou náboženských obcí, ale pomocníkmi radosti (porov. 2Korintským 1,24) a majú byť pre obce vzorom v nasledovaní Krista (porov. 1Korintským 11,1).
Autorita apoštolského úradu vyplýva z povolania apoštolov Ježišom Kristom a plnej moci, ktorú Pán vložil do tohto úradu. Význam úradu bol zjavný vo veľkňazskej modlitbe Ježiša: „Ako si mňa poslal do sveta, aj ja som ich poslal do sveta. A ja sa pre nich posväcujem, aby aj oni boli posvätení v pravde“(Ján 17,18.19).
Činnosť apoštolov ja zameraná na to, aby sa budovalo vykupiteľské dielo Pána a viedlo k jeho zavŕšeniu. K tomu patrí udeľovanie sviatostí, ktoré sú určené vôľou Ježiša Krista. Apoštoli dbajú na to, aby evanjelium bolo nefalšovane kázané a aby v náboženskej obci vládol poriadok, ktorý by našiel u Boha zaľúbenie.
Okrem toho majú apoštoli pripraviť Kristovu nevestu na opätovný príchod Pána cez kázanie evanjelia, zvestovanie odpustenia hriechov, krst vodou a Duchom Svätým, ako aj cez Svätú večeru.
Áno, apoštolský úrad je daný pre celú cirkev Kristovu. Má za úlohu ponúknuť všetkým ľuďom spásu v Ježišovi Kristovi. Apoštol Pavol popisuje svoje poverenie ako apoštol takto: „Lebo tak nám prikázal Pán: Položil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spasením až do končín zeme“ (Skutky apoštolov 13, 47).
Spása je možná len cez Božieho Syna. Sprostredkovanie spásy apoštolmi v slove a sviatostiach sa deje až do opätovného príchodu Ježiša Krista.
Základom pre úrad kmeňového apoštola je poverenie, ktoré dal Ježiš Kristus pri ustanovení Petrovej služby. Ježiš povedal Šimonovi Petrovi: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tej skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Dám ti kľúče kráľovstva nebeského a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebesiach“ (Matúš 16, 18.19).
„Petrova služba“ je základnou službou, ktorou Ježiš Kristus poveril apoštola Petra. K Petrovej službe patrí starostlivosť o duše tých, ktorí patria do cirkvi, tak ako to prikázal zmŕtvychvstalý Ježiš: „Pas moje baránky! Pas moje ovečky!“ Rovnako patrí k Petrovej službe „kľúčová plná moc“; pozri k tomu otázku 459.
Ježiš označil apoštola Šimona ako „skalu“, na ktorej bude vystavaná jeho cirkev. Tým bola vytvorený nezrušiteľný vzťah medzi úradom Petra – „Petrov úrad“ a Kristovou cirkvou. Dnes vykonáva „Petrov úrad“ kmeňový apoštol.
„Peter“ latinská podoba gréckeho slova „petros“ = „skala“. Skala je obrazom pre pevnosť, nepomätenosť, stálosť, ktorý Pán použil v kázni na vrchu (porov. Matúš 7,24.25).
Kmeňový apoštol udržuje jednotu medzi apoštolmi. Posilňuje apoštolov (porov. Lukáš 22,32) a „pasie“ stádo Krista (porov. Ján 21,15-17): Dbá, aby evanjelium bolo zvestované nefalšovane. Cez Ducha Svätého sprístupňuje poznatky a súvislosti v učení cirkvi a je zodpovedný za jeho jednotné šírenie. On stanovuje i cirkevný poriadok.
Všetky tieto úlohy tvoria „kľúčovú plnú moc“ úradu kmeňového apoštola.
Kmeňový apoštol ordinuje apoštolov a spolu s nimi vedie cirkev.
Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli;“ (Ján 17, 20.21)
Dám ti kľúče kráľovstva nebeského a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebesiach“. (Matúš 16,19)
Oblastný apoštol - okrem úloh navonok, ktoré má každý apoštol – má zodpovednosť v rámci určitej pracovnej oblasti („územie oblastného apoštola“) zabezpečiť starostlivosť o duše veriacich a zaopatrenie náboženských obcí. Tým je zodpovedný za duchovnú výzbroj nositeľov požehnania.
„Duchovná výzbroj“ pre úrad znamená, že ten, kto sa stal nositeľom úradu a obdržal Božie požehnanie, má vykonávať úrad z poverenia plnej moci pre diakonickú alebo kňazskú službu v zmysle svojho vysielateľa. To ešte znamená , že nositelia úradu sú poučovaní a posilňovaní pre plnenie ich úloh.
Povolanie pre duchovný úrad nie je zriadené z ľudskej vôle, ale z Božej vôle. Je úlohou apoštola, aby rozpoznal Božiu vôľu a tomu zodpovedajúc aj konal.
Pod „ordináciou“ rozumieme dosadenie do duchovného úradu. Nie je to žiadna sviatosť, ale úkon požehnania.
Ordinácia sa vykonáva apoštolom v mene trojjediného Boha kladením rúk (na ordinovaného) a modlitbou. Nositeľ požehnania môže svoje úlohy plniť len v úzkom spojení s apoštolským úradom.
Pri ordinácii sa sprostredkúva Božie požehnanie. Ten, ktorý je povolaný do úradu, prijme posvätenie pre svoj úrad. Z apoštolského úradu je prenesená platná spôsobilosť úradu a je udelená plná moc, ktorá úradu prináleží, nech je to pre diakonickú alebo kňazskú službu alebo službu apoštola. Nositeľ požehnania obdrží poverenie, aby vykonával úrad v presne stanovenom rámci.
Ten, kto je ordinovaný, sľubuje pred apoštolom voči Bohu vernosť, nasledovanie Krista a poslušnosť vo viere.
Kto je nositeľom duchovného úradu, musí vo svojom živote a vo svojej duchovnej spôsobilosti vyhovovať istým požiadavkám. K tomu patrí dôkladná znalosť náuky, pevnosť vo viere, opora, byť si vedomý poslania mlčanlivosť, úprimnosť, obetavosť a pokora. Nositeľ úradu je povinný sa vo všetkom riadit' Ježišovým príkladom. Aby sa mohli rozvíjať všetky prijaté dary, ktoré mu boli pri požehnaní a svätení zverené a boli pre osoh náboženskej obce, musí ich nositeľ úradu premeniť na skutky.
Ten, ktorý je povolaný do úradu, musí si byť vedomý, že je služobníkom a nástrojom v rukách Božích.
Poverenie vykonávať úrad končí spravidla odchodom do dôchodku. Úrad samotný zostáva nositeľovi úradu zachovaný. Pri vrátení úradu alebo pozbavenia úradu sa o úrad prichádza.
Každý nositeľ úradu má úlohu, aby zvestoval evanjelium a obhajoval ho. On sa stará o členov spoločenstva ako o duše, ktoré mu boli zverené a podporuje ich vieru. Ako nositeľ úradu, ktorý je duchovným pastierom, podieľa sa aj na ich osobných prosbách a sprevádza ich v starostiach ich každodenného života.
Nositelia kňazského úradu obdržali poverenie a plnú moc, aby vykonali Svätý krst vodou, zvestovali odpustenie hriechov, posvätili a podávali Svätú večeru.K úlohám patrí aj vykonávanie bohoslužieb, úkonov požehnania a smútočných obradov, ako aj poskytovanie duchovnej starostlivosti členom náboženských obcí.
Diakon pomáha rozmanitým spôsobom v náboženskej obci. Úlohou diakonov je aj podporovanie kňazov v práci pri starostlivosti o duše veriacich. Diakoni môžu spolupôsobiť pri zvestovaní slova pri bohoslužbách.
Poverenie je prenesenie pevne stanovených úloh. Poverenie môže byť ohraničené časom i miestom.
Pod poverením v spojení s duchovným úradom sa rozumie poverenie k predstavenému obce, k predstavenému oblasti, k pomocníkovi oblastného apoštola, k pomocníkovi kmeňového apoštola. Poverenie nie je totožné s ordináciou. Nie je viazané na obdobie činnosti úradu, ale môže sa ukončiť aj skôr; najneskôr končí nástupom do dôchodku.
Poverenia, ktoré sú nezávislé od duchovného úradu, sú prerozdelené k plneniu rôznorodých úloh v náboženských obciach a oblastiach medzi bratov a sestry.