09. Život po smrti
Áno, človek je nielen telesnej, ale aj duchovnej podstaty; tvorí jednotu tela, ducha a duše.
Telo človeka je smrteľné, podlieha pominuteľnosti. Ono je zo zeme vzaté a zasa sa do nej vráti (porov. 1Mojžiš 3,19). Oproti tomu duša a duch žijú ďalej , sú nesmrteľné.
Osobnosť človeka – to podstatné, čo ho tvorí, čo zažil, čo cítil, v čo veril, ako myslel – zostáva po telesnej smrti uchované.
„Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby.“ (Kniha múdrosti 2,23)
Rozlišuje sa medzi telesnou a duchovnou smrťou človeka. Telesná smrť znamená koniec života na zemi. Keď nastane, duša a duch opúšťajú telo. Duchovná smrť je odlúčenie človeka od Boha. Dôsledkom je hriech.
Keď Biblia hovorí o „druhej“ smrti (porov. Zjavenie 20,6; 21,8), je tým mienené odlúčenie / oddelenie od Boha, ktoré bude účinné po poslednom súde.
„Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ (Rímskym 6,23)
V Biblii je „smrť“ označená aj ako Bohu sa protiviaca moc, ktorá ohrozuje telesný i duchovný život a chce ho zničiť. Tak je v Zjavení Jána smrť opísaná obrazne ako osoba: „I pozrel som, a hľa, plavý kôň a ten, čo sedel na ňom, menoval sa smrť a za ním šlo podsvetie“ (Zjavenie 6,8).
Trojjediný Boh je pánom nad životom a smrťou. Ježiš Kristus svojím zmŕtvychvstaním zvíťazil nad smrťou. A tým umožnil človeku prístup k večnému životu: „... Ježiš Kristus, ktorý zahladil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť“ (2Timotej 1,10).
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je podstatou pre zmŕtvychvstanie zomrelých. On vstal z mŕtvych, zomrelí tiež vstanú z mŕtvych, „ jedni na večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie“ (Daniel 12,2).
„Ajhľa, poviem vám tajomstvo: Všetci neumrieme, ale všetci sa premeníme, razom, ihneď, len čo zaznie hlas poslednej trúby. Lebo zaznie trúba a mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme.“ (1Korintským 15,51.52)
Život po telesnej smrti je naznačený už v Starom zákone, v Novom zákone je to potvrdené viackrát. Napríklad v 1. liste Petra 3,19.20: „V ktorom On (Ježiš Kristus) aj zostúpil a kázal väzneným duchom, neposlušným kedysi, keď zhovievavosť vyčkávala za dní Noema, staviteľa korábu, do ktorého vošlo a pred vodou sa zachránilo niekoľko, to jest osem duší.“
Duša a duch ľudí , ktorí zomreli, sa dostanú do ríše mŕtvych. Tá sa označuje i ako „oný svet.“
Pojem „oný svet“ (večnosť) sa vo všeobecnosti vzťahuje na všetky oblasti, deje a stavy, ktoré sú mimo materiálneho sveta. V užšom slova zmysle je tým mienená ríša mŕtvych (hebrejsky: „scheol“, grécky: „hades“).
Nie. Predstavy o opakovanom živote na zemi (reinkarnácia), či sa to týka človeka, živočícha alebo rastliny, sú protirečením biblických výpovedí a tým aj obsahu evanjelia. „Ľuďom je uložené raz zomrieť“ (Židom 9,27).
Pojem „reinkarnácia“ s kresťanským učením nie je zhodne označovaný s predstavami o opakovanom živote človeka na zemi v rôznych podobách.
Cez spomienky na zomrelých a modlitbu za nich máme s nimi spojenie.
Vstupovať do spojenia cez vyvolávanie duchov alebo vypočúvanie mŕtvych je Bohom zakázané, teda jedná sa o hriech: „...nech sa u teba nenájde taký, ktorý.......vyvolávač duchov...kto by sa vypytoval mŕtvych. Lebo Hospodinovi ohavný je každý, kto koná také veci“ (5Mojžiš 18,10-12).
Stav duší na „onom svete“ je výrazom Božej blízkosti alebo Božieho odcudzenia. Duša človeka cez telesnú smrť nezaznamenala žiadnu zmenu. Viera alebo neviera, zmierenie alebo nezmieriteľnosť, láska alebo nenávisť formujú človeka nielen na tomto svete, ale aj na „onom svete“.
V podobenstve Ježiša o bohatom mužovi a chudobnom Lazarovi (porov. Lukáš 16,19-31) je tiež opísaný tento stav, keď sa tam hovorí o mieste bezpečia a o mieste súženia. Zomrelí si môžu byť vedomí svojho stavu. Tí, ktorí trpia súžením, dúfajú v pomoc.
V 1. liste Tesalonickým 4,16 sa dočítame o zosnulých, „ ktorí zomreli v Kristu“. To sú tí zomrelí, ktorí boli znovuzrodení z vody a ducha a pripravovali sa na opätovný príchod Ježiša Krista. Patria tak do spoločenstva Pána a nachádzajú sa v stave spravodlivosti pred Bohom, ktorá sa dosiahne milosťou a vierou.
Duše spravodlivých sú však v Božích rukách, muka sa ich nedotkne. Nemúdri sa nazdávali, že je po nich; za nešťastie posudzoval sa ich odchod, za skazu ich poberanie od nás; Oni sú však na pokoji. (Kniha múdrosti 3,1-3)
Áno, odvtedy, ako Ježiš priniesol obeť, je stav duší na „onom svete“ zmeniteľný ku dobrému.
Ježiš Kristus po svojej smrti zostúpil do ríše mŕtvych a tam kázal. Kázanie evanjelia obsahuje možnosť zmeny pre toho, kto ho vo viere prijme.
Teda spásu možno dosiahnuť ešte aj po telesnej smrti.
Duše na „onom svete“, ktoré nikdy nepočuli o evanjeliu, nezažili odpustenie hriechov a neprijali sviatosti, sa nachádzajú v stave Božieho odcudzenia. Tento stav možno prekonať len cez vieru v Ježiša Krista a jeho obeť, ako aj cez prijatie sviatostí.
V 2. knihe Machabejcov sa píše o tých, ktorí slúžili modlám a padli v boji. Za nich sa ľudia modlili za pomoc v ich hriešnom stave duše. Zbierali peniaze, za ktoré bolo možné kúpiť obetné zviera na obeť zmierenia.
Biblické východisko pre poskytnutie sviatosti za zomrelých je v 1. liste Korintským 15,29: V Korinte sa živí dávali krstiť za mŕtvych. Táto prax bola apoštolmi novoveku obnovená. Tak sa vyvinuli dnes zaužívané bohoslužby pre zomrelých.
Áno, my môžeme prosiac vystupovať za nevykúpené duše a prosiť Pána, aby im pomohol. Rovnako môžeme prosiť o to, aby duše dosiahli vieru v Ježiša Krista a boli pre to otvorení a pripravení prijať spásu, ktorú im Boh chce darovať.
Keďže živí i mŕtvi tvoria spoločenstvo v Kristovi, budú pôsobiť v zmysle Krista ako na „onom svete“, tak i na tomto svete, teda príhovormi za nevykúpené duše.
Samotná spása sa však uskutoční len cez Ježiša Krista.
Pojem „tento svet“ (pozemský život) sa vzťahuje vo všeobecnosti na všetky oblasti, deje a javy, ktoré existujú uprostred materiálneho sveta.
Ježiš Kristus je Pánom nad mŕtvymi i živými. Je to Božia vôľa, že chce, aby sa pomohlo všetkým (porov. 1Timotej 2,4-6). Uskutoční sa to cez kázeň, sviatosti a odpustenie hriechov. K tomu je nevyhnutná viera v Ježiša Krista. A platí to rovnakou mierou pre živých i mŕtvych.
To, že sa evanjelium musí zvestovať aj mŕtvym, hovorí Peter v 1. liste 4,6: „Lebo preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym, aby boli súdení síce po ľudsky v tele, ale aby žili Duchom podľa Boha.“
„Lebo Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (Ján 3,16)
Poskytnutie Svätého krstu vodou, Sväté zapečatenie a Svätá večera za zomrelých sa udeje tak, že apoštol vykoná platný viditeľný úkon na živých. Účinkovanie spásy sa pritom nedostane živým, ale na prospech zosnulým.
Tak ako Ježiš priniesol obeť na zemi, tak sa stane aj sprostredkovanie spásy apoštolmi na zemi.