02. Vyznanie viery
Vyznanie viery je súhrn podstatného obsahu vierouky. Vo vyznaní je obsahom, čo členovia spoločenstva veriacich vyznávajú.
Vyznaním viery sa jednotlivé spoločenstvá veriacich od seba odlišujú.
Áno, už v Starom zákone sa nachádzajú texty, ktoré vyjadrujú presvedčenie o viere. V jednom takom vyznaní viery sa hovorí:
„... Pán je náš Boh, Pán jediný“ (5Mojžiž 6,4).
Toto vyznanie s titulom „Počúvaj Izrael“ bolo spoločne Izraelitmi prijaté. Dali najavo svoju vieru v jedného Boha v čase, keď národy okolo nich uctievali mnoho iných božstiev.
V Novom zákone sa nachádzajú texty, ktoré vyjadrujú, že Boh daruje spásu v Ježišovi Kristovi.
Príklady pre vyznanie viery v Novom zákone sú:
- „Ježiš je Pán“ (Rímskym 10, 9 )
- „ Maranata“ (1Korintským 16, 22) = „Náš Pán príde!“
- „Pán vskutku vstal z mŕtvych“ (Lukáš 24, 34 )
„ Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený;
Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame spasenie.“ (Rímskym 10, 9.10)
Prvé kresťanské vyznania viery boli pomenované „starocirkevné vyznania viery“. Vznikli medzi 2.- 4. storočím po Kristovi. V tomto období bolo sformulované učenie o trojjedinosti Boha a učenie o podstate Ježiša Krista, teda o Jeho povahe.
Toto sa stalo veľmi potrebným, lebo vznikali spory o obsahu viery. Napríklad existoval názor, že Ježiš Kristus nezomrel na kríži a že ani nevstal z mŕtvych. Práve vyznaním viery sa vytýčili hranice od tohto bludného učenia.
Aby tvrdenie o podstate a účinkovaní Boha bolo prijaté do vyznania viery, muselo byť v súlade s učením Krista a jeho apoštolmi.
Dve najdôležitejšie starocirkevné vyznania viery sú Apoštolské vyznania viery
(„Apostolikum“) a Nicejskokonštantínopolské vyznanie viery.
Apostolikum bolo zostavené vo svojich základných črtách v 2. storočí a vo 4. storočí bolo mierne doplnené. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery bolo výsledkom koncilov v Nicei (v r. 325 po Kr.) a v Konštantinopole (v r. 381 po Kr.) V tomto vyznaní viery bolo písomne ustanovené vyznanie o Trojjedinosti Boha.
Koncil je zhromaždenie vysokých duchovných hodnostárov, ktorí sa schádzajú, aby sa poradili o dôležitých otázkach viery.
„Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, Jeho jediného Syna, nášho Pána , ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil do ríše zosnulých, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho; odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.
Verím v Ducha Svätého, v svätú Cirkev všeobecnú [katolícku], v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.
Pojem „katolícky“ je odvodený od gréckeho slova „katholikós“ a znamená „všetkoobsahujúci“, „všeobecný.“ V oboch starocirkevných vyznaniach viery nie je pojem „katolícky“ myslený ako inštitúcia , ale ako cirkev Kristova vo svojej komplexnosti.
„Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vystúpil do neba, sedí po pravici Otca. A znova príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva. On hovoril skrze prorokov. Verím v jednu, svätú, všeobecnú [katolícku] a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. A očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.“
Učenie novoapoštolskej cirkvi sa zakladá na Svätom písme. Starocirkevné vyznania viery zahŕňajú podstatný obsah, o ktorom svedčí Sväté písmo.
Novoapoštolská cirkev sa priznáva k obom starocirkevným vyznaniam formulujúcim vieru v trojjediného Boha, v Ježiša Krista ako pravého Boha a ozajstného človeka, v narodenie Ježiša z Márie Panny, v zoslanie Ducha Svätého, v Cirkev, vo sviatosti, v opätovný príchod Ježiša Krista a vo vzkriesenie mŕtvych.
Napriek rozdielom medzi jednotlivými konfesiami predstavujú tieto vyznania jeden prvok, ktorý spája všetkých kresťanov.
„Konfesia“ ( doslovne: „vyznanie“) znamená „vyznanie viery, príslušnosť k cirkvi“. Konfesiou sú označované rozličné kresťanské spoločenstvá viery.
„Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.
Verím v Ježiša Krista, jediného Syna nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel, bol pochovaný, zostúpil do ríše zosnulých, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ opäť príde.
Verím v Ducha svätého, v jedinú svätú všeobecnú a apoštolskú Cirkev, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie mŕtvych a v život večný. Amen.
Verím , že Pán Ježiš Kristus riadi svoju cirkev a k tomu vyslal svojich apoštolov a ešte aj vyšle až do svojho príchodu s poverením, aby učili, v Jeho mene odpúšťali hriechy a aby krstili vodou a Duchom Svätým.
Verím, že tí, ktorí sú Bohom vyvolení pre úrad a doň ustanovení apoštolmi a že z apoštolského úradu pre nich vyplýva plná moc, požehnanie a svätenie.
Verím, že Svätý krst vodou je prvým krokom k obnove človeka v Duchu Svätom a že tým je pokrstený prijatý do spoločenstva tých, ktorí veria v Ježiša Krista a priznávajú sa k Nemu ako ku svojmu Pánovi.
Verím, že Svätá večera je ustanovená samotným Pánom a je pamiatkou na raz prinesenú a večne platnú obeť Ježiša Krista, na Jeho utrpenie a smrť. Dôstojné prijímanie Svätej večere nám zabezpečuje živé spoločenstvo s Ježišom Kristom, naším Pánom. Je slávená nekysnutým chlebom a vínom; oboje - posvätenie i podanie - musí byť vykonané nositeľom úradu, ktorý bol k tomu splnomocnený apoštolom.
Verím, že krstom vodou apoštolom pokrstený prijal dary Ducha Svätého, aby bolo dosiahnuté spoločenstvo božích detí a predpoklad stať sa prvotinou.
Verím, že Ježiš Kristus opäť príde tak, ako vystúpil na nebesia a prvých (prvotinu) z mŕtvych i živých, ktorí uverili v jeho príchod a pripravovali sa naň verili v tak, ako príchod a pripravovali sa naň, pojme so sebou; že On s nimi po svadbe v Nebeskom kráľovstve príde naspäť na zem, zriadi ríšu pokoja a oni s Ním budú vládnuť ako kráľovské duchovenstvo. Po ukončení ríše pokoja sa uskutoční posledný súd. Potom Boh stvorí nové nebo a bude prebývať spolu so svojím ľudom.
Verím, že voči svetskej vrchnosti som zaviazaný poslušnosťou, aby som sa nestaval na odpor Božím zákonom.
Novoapoštolské vyznanie viery je výsledkom výkladu Svätého Písma a starocirkevného vyznania apoštolmi.
Obsahovo a jazykovo v dnešnej podobe zodpovedá vývoju učenia viery a dosiahnutému stupňu poznania.
Pri zostavovaní vyznania viery si boli ľudia vedomí, že Božia láska, milosť a všemohúcnosť nemôžu byť vyčerpávajúco opísané. Sú vždy oveľa väčšie ako to, čo o nich človek dokáže povedať. Vyznanie viery tak nevymedzuje žiadne hranice, ktoré by ostaným kresťanom upreli účasť na spáse.
Novoapoštolské vyznanie viery prináša záväzne 10 článkov novoapoštolskej vierouky. Za úlohu má aj formovať cez vieru správanie novoapoštolského kresťana.
Tým slúži vyznanie viery k tomu, aby aj iní ľudia boli zoznámení s podstatným obsahom novoapoštolskej viery.
Prvé tri články viery zodpovedajú rozsiahlemu apoštolskému vyznaniu viery; pojednávajú o trojjedinom Bohu. Nasledujúce články 4 a 5 opisujú činnosť apoštolov, 5.článok činnosti ostatných nositeľov úradu. Článok 6,7a 8 objasňuje tri sviatosti. Článok 9 má v obsahu nádej do budúcnosti (eschatológia) . Článok 10 obsahuje tému vzťahu voči štátnej moci.
Pojem „eschatológia“ platí pre „učenie o posledných veciach , záležitostiach.“ Tie sa môžu vzťahovať nielen na budúcnosť jednotlivých ľudí ( individuálna eschatológia), ale aj na zavŕšenie diela spásy („univerzálna eschatológia“).
Prvý článok pojednáva o stvoriteľskej existencii Boha Otca.
Druhý článok viery pojednáva o Ježišovi Kristovi, o podstate a obsahu kresťanskej viery.
Tretí článok viery potvrdzuje vieru v Ducha Svätého, teda v tretiu osobu Boha, ako aj vieru v cirkev, spoločenstvo svätých a v ďalšiu spásu.
K „spoločenstvu svätých“ počítame v užšom slova zmysle všetkých veriacich, ktorí sú znovuzrodení z vody a Ducha, apoštolmi Ježiša Krista sa pripravovali na
Deň Pána a Ním budú prijatí ako Jeho nevesta. Ten, kto patrí do tohto spoločenstva, sa teda pri opätovnom príchode Krista zjaví ako prvý.
V širšom zmysle slova patria do „spoločenstva svätých“ všetci, ktorí patria do cirkvi Kristovej. Tým sú mienení všetci, ktorí už dnes prijali spásu z Ježiša Krista.
V dokonalom zavŕšení sa „spoločenstvo svätých“ ukáže v novom stvorení.
Štvrtý článok viery hovorí o tom, že Ježiš Kristus riadi svoju cirkev a prejavom Jeho vlády je, že vysiela apoštolov.
Ôsmy článok viery je zameraný na Sväté zapečatenie.
Deviaty článok viery hovorí o opätovnom príchode Ježiša Krista a po ňom nasledujúcich udalostiach.