13. Novoapoštolský kresťan a jeho život viery
Modlitba je možnosť, ktorú Boh dal človeku, aby sa s ním spojil. V modlitbe veriaci cíti, že: Boh je prítomný, Boh počuje, Boh odpovedá. Tak sa veriaci človek skláňa v pokore pred majestátom Boha a Jeho láskou. Duch Svätý dáva podnet ku pravej modlitbe.
Modlenie sa označuje aj ako „dýchanie duše“. Tento obraz nech ozrejmí nevyhnutnosť modlitby pre veriaceho.
Viera bez modlitby nie je živou vierou. Modlitba bez viery nie je pravou modlitbou.
V Starom zákone sa nachádza veľa svedectiev o uctievaní Boha. Napríklad v Mojžišovej piesni: „Lebo ja hlásam meno Hospodinovo; vzdajte česť nášmu Bohu! On Skalou, dokonalé je dielo Jeho, lebo všetky Jeho cesty sú správne. Je Bohom verným a nie vierolomným, On spravodlivý je a priamy“ (5Mojžiš 32,3.4).
Hlavným zámerom žalmov je Bohu v modlitbách ďakovať, chváliť Ho a velebiť. V Starom zákone sa nachádzajú tiež mnohé modlitby, ktorými sa vyprosuje Božia pomoc a podpora.
V kázni na vrchu dal Ježiš dôležité pokyny k modleniu (porov. Matúš 6,5-8): Človek sa modlením nemá vystavovať na obdiv a používať veľa slov. Boh má byť oslovený ako „Otec“. Modlitba má vychádzať zo srdca.
V zameraní sa na Svoj opätovný príchod Ježiš napomína: „Bdejte teda každého času a modlite sa, aby ste mohli ujsť všetkému, čo sa má stať a postaviť sa pred Synom človeka“ (Lukáš 21,36).
Evanjelia dosvedčujú, že Ježiš sa často stiahol, aby sa mohol modliť. V evanjeliu podľa Lukáša sa píše, že Ježiš sa modlil najmä pred rozhodujúcimi udalosťami:
- Skôr než na neho zostúpil Duch Svätý (porov.Lukáš 3,21.22).
- Skôr než si vyvolil dvanástich apoštolov (porov.Lukáš 6,12).
- Skôr než ho Otec vyznal pred svedkami z tohto i „onoho“ sveta (porov. Lukáš 9,28-36).
- Skôr než začalo Jeho utrpenie (porov. Lukáš 22, 41-46).
- Skôr než zomrel na kríži (porov. Lukáš 23,46).
Nápadné je, že Ježiš ďakoval skôr, než bola jeho modlitba vyslyšaná.( porov. 11,41.42).
V Jánovi 17 je podaná „veľkňazská modlitba“. Je to veľká modlitba Ježiša, ktorú vyslovil pred nastúpením na cestu svojho utrpenia. Modlil sa za apoštolov a za budúce kresťanské obce, teda aj za nás: „Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci v jedno boli“ (Ján 17,20.21).
Prví kresťania sa modlili v spoločenstve: „Tí všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami a s Máriou, matkou Ježišovou a s Jeho bratmi“ (Skutky apoštolov 1,14).
O intenzívnych modlitbách sa píše v súvislosti s významnými udalosťami, napríklad pri vyvolení Matúša za apoštola alebo pri ustanovení prvých siedmich diakonov.
Aj v nebezpečných situáciách boli apoštoli sprevádzaní modlitbami náboženských obcí (porov. Skutky apoštolov 12, 1-12).
„My však budeme usilovní na modlitbách a v službe slova.“ (Skutky apoštolov 6,4)
Modlitba nie je na nejakú vonkajšiu formu. Avšak intenzita modlitby sa môže podporiť napríklad zavretím oči, zložením rúk alebo pokľaknutím. Modliaci sa tým odvráti od každodenných činností, zastaví sa a skloní sa v pokore pred Bohom.
Novoapoštolskí kresťania začínajú aj končia deň modlitbou. Rovnako sa modlia aj pred jedlom. I v priebehu dňa sa neustále obracajú na Boha, aby cítili Jeho blízkosť a hľadali Jeho pomoc.
V rodinách sa modlia rodičia so svojimi deťmi a vedú ich tak do vlastného života modlitby.
Obsah modlitby je určený uctievaním, ďakovaním, prosbou a orodovaním.
Poznanie majestátu Boha nabáda k tomu, aby sme Ho uctievali: Vojdite! Padnite a klaňajte sa, pokľaknite pred Hospodinom, svojím Tvorcom“(Žalm 95,6).
Poďakovanie v modlitbe zahŕňa všetko, čo pochádza z Božej dobroty: slovo, milosť a sviatosť ako aj pozemské dary - jedlo oblečenie a bývanie.
V prosbách sú Bohu prinášané všetky naliehavé prosby. Týka sa to zachovania viery, anjelskej ochrany a Jeho pomoci na každý deň. Najvýznamnejšia prosba smeruje k skorému opätovnému príchodu Krista a želanie, aby sme v milosti boli prijatí.
Orodovanie (príhovor za druhých) je prejavom lásky k blížnemu. Nie je obmedzené na vlastnú rodinu alebo obec, ale je to oveľa viac, lebo zahŕňa všetkých, ktorí potrebujú Božiu pomoc a to na tomto, ale i „onom“ svete.
Modlitba posilňuje vieru, dôveru v Boha a dáva istotu bezpečia v Boha. Modliaci si je po modlitbe istý, že všetky jeho prosby sú v Božích rukách: „Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v Neho a On vykoná“ (Žalm 37,5).
Vo všeobecnosti sa pod „obetavosťou“ rozumie vnútorná príprava človeka , aby svoje sily a dary použil pre dobro druhých a tomu podriadil svoje vlastné záujmy.
V bežnej reči sú „obeťou“ dary, ktoré sú prinášané Bohu. Rovnako sa tým môžu rozumieť skutky človeka, ktoré vykonal službou pre iných. Aj finančné prostriedky, ktoré sú darované pre náboženské účely, sa v náboženskej terminológii používajú ako obeť.
Našou „obeťou“ rozumieme nadanie a schopnosti, čas a sily, ktoré vložíme do služby Bohu a jeho dielu.
Aj keď sa niečoho zriekame v prospech Božieho diela - je to obeť.
Pre veriaceho je nevyhnutnou potrebou vyjadriť svoju vďačnosť a lásku voči Bohu, či sú to finančné prostriedky alebo naturálie. Podľa Malachiáša 3,10: „Prinášajte celé desiatky do pokladnice do domu Pána“. „Desiatky“ môžu slúžiť ako orientácia pre obetné dary bratov a sestier vo viere.
Napokon všetko, čo veriaci z lásky k Bohu činí alebo vykonáva, je obeť.
„Prinášajte celé desiatky do pokladnice a v mojom dome bude poživeň; vyskúšajte ma týmto, - vraví Hospodin mocností: Či vám neotvorím okná nebies a vylejem na vás až nadbytok požehnania!“ (Malachiáš 3,10)
Obeť má v Starom zákone osobitý význam. Obeťou sa vyjadruje vďaka, odvracia sa Boží trest alebo sa privádza k zmiereniu.
Obeť je prinášaná rôznym spôsobom. Mojžišov zákon pevne určuje podrobnosti obetných darov (porov. 3Mojžiš 1-7).
Obetné dary v Starom zákone , ktoré majú človeka zmieriť s Bohom, stratili obeťou Ježiša Krista svoj význam (porov. Židom 8-10). Obeť v Novom zákone znamená, že človek si usporiada život podľa evanjelia. Tak apoštol Pavol vyzýva kresťanov: „...vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť...“(Rímskym 12,1).
„Kde sú však hriechy odpustené, niet už viac obetí za hriechy.“ (Židom 10,18)
Ježiš Kristus je príkladom obetavosti. Z lásky k človeku obetoval sám seba a vydal sa ako dar a obeť.
Hoc žiadna iná obeť sa nesmie porovnať s Pánovou, Jeho obetavosť je tu vzor, ktorý vyzýva k nasledovaniu.
„Napodobňujte teda Boha ako milované dietky a žite v láske, ako aj Kristus miloval vás a seba samého vydal za nás ako dar a obeť Bohu...“ (Efezským 5,1.2)
Obeť v kresťanskom zmysle nesmie byť vynútenou povinnosťou, ale nesmie byť ani očakávaním protislužby za ňu. Obetavosť vyrastá z viery, vďačnosti a lásky voči Bohu.
Obetavosť sa bezprostredne prejavuje v živote náboženskej obce: Veľa bratov a sestier obetuje nezištne značnú časť svojho voľného času, svoju silu a nadanie pre službu obci. Mnohí účinkujú v hudobnom zbore a pri vyučovaní v kostole. Až na niektoré výnimky sú aj nositelia úradu činní ako čestní nositelia úradu.
Keď sa človek z vlastnej vôle podriadi Božej vôli a nechá sa ňou viesť ako chce Boh, hovoríme o „duchovnej obeti“.
Človek zásadne môže len obetovať, pretože Boh ho už predtým požehnal. Obeť je teda prejavom vďaky za to, čo sa prijalo.
Pri každej obeti je rozhodujúci postoj. Ak sa obeť prináša dobrovoľne z vďaky a lásky, je spojená s požehnaním. Toto je možné zažiť v živote, napríklad vtedy, keď sa nám dobre darí.
Avšak v prvom rade je požehnanie duchovnej povahy: Tým sa rozumie poskytnutie Božieho spasenia zásluhou Krista (porov. Efezským 1,3-7).
„Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. Každý nech dá ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Boh. A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého pre seba aj nadbytok pre každý skutok...“ (2Korintským 9,6-8)
Manželstvo je spolužitie muža a ženy, na ktorých Boh ukladá svoje požehnanie. Spolu tvoria základ rodiny. Základom je verejný sľub vernosti, ktorí si manželia dobrovoľne dali. Vzájomná láska a vernosť sú nevyhnutné pre úspech manželstva.
Mnohoženstvo (polygamia) nie je v súlade s kresťanským učením a tradíciou.
„Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril: ako muža a ženu ich stvoril. Potom ich Boh požehnal a riekol im: ploďte a množte sa a naplňte Zem a podmaňte si ju“ (1Mojžiš 1,27.28). Muž a žena sú stvorení k vernému obrazu Boha. Obom je dopriate Božie požehnanie, hoc rôzne, ale rovnocenne.
Človek je predurčený pre život v spoločenstve. V manželstve sú si muž a žena partnermi, ktorí si majú byť nápomocní. „Potom riekol Hospodin: Nie je dobre človeku byť osamote. Dám mu pomoc, ktorá mu bude roveň“ (1Mojžiš 2,18).
Uzavretím manželstva sú muž a žena spojení do jedného celku a to na celý život: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom“ (1Mojžiš 2,24).
Požehnanie manželstva sa môže prejaviť rozmanitým spôsobom: posilňuje trvalú lásku a vernosť; podporuje pripravenosť k službe, pomoci a porozumeniu; prispieva k tomu, aby sa odpúšťali chyby a došlo k zmiereniu. Ale prijaté požehnanie môže len vtedy účinkovať, keď sa partneri v manželstve náležite správajú.
Je to hodné námahy, aby sa partneri zhodli v otázkach viery. Avšak ani východisková situácia , že partneri sú kresťania, nie je zárukou harmonického manželského života.
Obzvlášť keď jeden z partnerov patrí do inej kultúry, je iného náboženstva alebo náboženského vyznania, je potrebné si vyjasniť všetky otázky spoločného života pred uzavretím manželstva.
Ak vzájomné porozumenie a láska stoja v popredí, môže byť sexualita pre oboch partnerov dôležitým spojovacím článkom, ktorý manželstvo posilní a prinesie obom partnerom pohodu, spokojnosť. Sexualita v manželstve má byť prejavom úcty a empatie.
Plánované rodičovstvo je záležitosťou partnerov. Avšak odmieta metódy a prostriedky, ktoré zabraňujú počatiu, ktorých účinkom je, že práve plodná bunka je usmrtená. S umelým oplodnením súhlasí. Odmietané sú všetky opatrenia, ktorými je z dôvodu ľudskej voľby zničený život.
Orientácia na plnenie povinností v práci a v spoločnosti je daná v Desiatich prikázaniach.
Je úlohou kresťanov, aby prispeli k blahu spoločnosti. Každý je za ňu spoluzodpovedný.
„Dávajte každému, čo ste komu podlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo;...“ (Rimskym 13,7)
V rámci svojich možností a poverení pomáha novoapoštolská cirkev, aby bolo podporované všeobecné blaho ľudí. Novoapoštolská cirkev vystupuje za mier vo svete, vyzýva k zmiereniu, napomína k odpúšťaniu. Odmieta akýkoľvek prejav násilia.
Áno, novoapoštolskí kresťania sa zapájajú do verejného života. Na politický postoj a činnosť svojich členov nemá cirkev vplyv.
Novoapoštolská cirkev vyzýva svojich členov, aby pristupovali ku všetkým ľuďom, nezávisle od sociálneho pôvodu, veku, jazyka a iných rozdielov, v úcte a tolerancii.
Novoapoštolská cirkev si zakladá na otvorených a konštruktívnych vzťahoch voči štátnej moci a úradom. Stranícko-politicky je neutrálna. Vo svojom konaní sa riadi zákonmi tej ktorej krajiny so zreteľom na list Rímskym 13,1: „Každá duša buď poddaná nadriadeným vrchnostiam. Lebo nieto vrchnosti, iba ak od Boha; a tie, čo sú, sú zriadené Bohom.“ Tým sa predpokladá, že aj štátna správa bude meraná Božími prikázaniami.
Cirkev plní svoje povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákonov a nariadení tej ktorej krajiny. Očakáva, že aj ona vo svojej pozícii bude rešpektovaná a uznávaná.
Novoapoštolská cirkev a jej členovia rešpektujú náboženstvo iných ľudí a nevyjadrujú sa pohŕdavo o inovercoch, o iných náboženstvách a náboženských spoločenstvách. Snažia sa o dobrý, mierumilovný vzťah na základe vzájomného rešpektu. Akýkoľvek náboženský fanatizmus cirkev odmieta.
V dialógu s inými kresťanskými cirkvami sa zdôrazňujú - odhliadnuc od rôznych téz učenia – spoločné znaky kresťanskej viery.
Novoapoštolská cirkev je zaviazaná evanjeliu. Svoje úlohy o.i. vidí v uplatňovanei lásky k blížnemu v praxi, ktorá je ľuďom na prospech, nech je ich výzor akýkoľvek. Sociálne angažovanie sa je podporované cez mnohých dobrovoľných pomocníkov z náboženských obcí, ale aj cez poskytnutú materiálnu pomoc.
Cirkev plánuje, dodáva a podporuje v rámci svojich možností verejnoprospešné a dobročinné projekty, zariadenia, ako aj záchranné akcie vo svete, aj v spolupráci s organizáciami poskytujúcimi pomoc.