12. Bohoslužba, úkony požehnania, starostlivosť o duše veriacich
Bohoslužba je účinkovanie Boha na človeka. Súčasne je to dielo človeka pre Boha.
Na bohoslužbu prichádzajú ľudia, aby si spolu uctili Boha, aby Ho chválili a ďakovali mu. Zhromažďujú sa aj preto, aby počuli Božie slovo a aby prijali sviatosti.
Tak je bohoslužba stretnutím Boha a človeka. Pri bohoslužbe obec vníma prítomnosť trojjediného Boha a zažíva, že Boh jej slúži v láske.
V časoch Starého zákona pozostávala bohoslužba hlavne z obetnej služby, pri ktorej kňazi prinášali Bohu dary. Mali k tomu poverenie, aby sprostredkovali ľudu Božie požehnanie (porov. 4Mojžiš 6, 22-27).
Z čias kráľa Dávida je podaná správa, že pri bohoslužbách spoluúčinkovali speváci a hudobníci a Boha velebili Žalmami (porov. Prvá kniha kronická 25,6).
V časoch babylonského zajatia – 597 pr.Kr.- sa veriaci Židia zhromaždili v domoch k tomu budovaných (v synagógach), aby sa spolu modlili a čítali sväté písma a robili ich výklad. Tu je pôvod neskoršej kresťanskej formy bohoslužby.
Ako presne prebiehala bohoslužba v prvých kresťanských obciach, nie je známe. Ale zvestovalo sa v nej evanjelium, vyznania obce, spoločné modlitby, spev a slávenie Svätej večere.
Kresťanská bohoslužba mala po stáročia liturgický charakter. To znamená, že bohoslužba bola prevažne určovaná rituálmi, teda cez presne určené slovo a spev.
Toto sa zmenilo po reformácii v mnohých kresťanských spoločenstvách. Teraz bola v nich stredobodom kázeň. Na túto tradíciu nadväzuje aj novoapoštolská bohoslužba kázňou voľným rečovým prejavom.
Áno, na začiatku bohoslužby je Boh vzývaný slovami: „V mene Boha Otca, i Syna a Ducha Svätého“. Toto vzývanie Boha sa označuje ako „trinitárna úvodná formulka“. Tak je návštevníkom bohoslužby zreteľne povedané, že Boh je prítomný, ako to zvestoval Boží syn (porov. Matúš 18,20).
O prvých kresťanoch v Jeruzaleme je dosvedčené: „ Títo zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, lámaní chleba a na modlitbách“ (Skutky apoštolov 2,42). Od toho sa odvodzujú základné prvky bohoslužby: učenie apoštolov, spoločenstvo, lámanie chleba a modlitba.
„Učením apoštolov“ je mienené, že apoštoli zvestujú učenie Ježiša Krista, teda evanjelium od smrti, zmŕtvychvstania a opätovného príchodu Božieho Syna. Toto učenie je zvestované pri bohoslužbe aktívnymi nositeľmi úradu cez poverenie apoštolov.
„Lámanie chleba“ je slávenie Svätej večere. Je to ústredná udalosť pri bohoslužbe, ktorá sa slávi z vďaky za obeť Ježiša Krista.
„Spoločenstvo“ pri bohoslužbe znamená prežitie naplnenia slov Ježiša Krista: „Lebo tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v mojom mene, tam som medzi nimi“. (Matúš 18, 20)
„Spoločenstvo“ pri bohoslužbe ešte znamená, že veriaci si spolu uctievajú Boha a prinášajú mu chválu a vďaku. Tak tvoria aj spoločenstvo medzi sebou navzájom.
Modlitba je nevyhnutnou súčasťou bohoslužby.
Pri bohoslužbe sa náboženská obec spája prostredníctvom modlitieb slúžiaceho. Pritom sa vyjadruje úcta k Bohu, vďaka, príhovor (za druhých) a prosby.
Pred odpustením hriechov je spoločne vyslovená modlitba „Otčenáš“. Po prijatí Svätej večere ďakuje veriaci Bohu v tichej modlitbe.
Pri bohoslužbe sa zvestuje Božie slovo. Nositelia úradu vyslovujú myšlienky, ktoré v nich prebúdza Duch Svätý. Toto sa volá „zvestovanie slova“ alebo „kázeň“.
Kázeň v novoapoštolskej cirkvi nie je žiaden vopred pripravený text. Základom je slovo z Biblie , ktoré nositeľ úradu rozvíja voľným rečovým prejavom .
Kázeň je vyvolaná Bohom. Počúvajúci zažívajú, že hovorené slovo sa stáva „živým“: teda
- zodpovedané sú otázky života a viery,
- posilnená je viera,
- daná je útecha,
- sprostredkuje sa dôvera,
- poskytuje sa pomoc pri rozhodovaní a aj napomenutia.
Slovo od oltára pomáha v orientácii, aby sa žilo podľa Božej vôle.
Kázeň je „pokrmom“ pre dušu podľa slov Ježiša: „Nie samým chlebom človek bude žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“ (Matúš 4,4).
Apoštoli a tí nositelia úradu, ktorí dostali od nich poverenie, sú povolaní k tomu, aby zvestovali pri bohoslužbe Božie slovo.
Hlavným obsahom kázne je evanjelium Ježiša Krista, radostná správa o tom, že Ježiš priniesol obeť, vstal z mŕtvych a opäť príde.
Duch Svätý sa prihovára cez nositeľov úradu. Tak je prebúdzaná a posilňovaná viera. Zvestovanie slova má vždy za cieľ, pripravovať náboženské obce na opätovný príchod Ježiša Krista (porov. 2. list Korintským 11,2).
Každý človek, ktorý zvestuje Božie slovo, je hriešny, má chyby a robí chyby. Úrad, ktorého je nositeľom, je daný Bohom a tým je posvätný. Keď ale nedokonalý človek zvestuje Božie slovo, môže obsahovať chyby. Aj napriek tomu Boh vkladá silu do slov vyslovených človekom.
Aj počúvajúci je hriešny; má chyby a robí chyby. Preto nie sú vylúčené jeho chyby pri chápaní počutého. Ale keď prijme slovo vo viere, napriek ľudskej nedokonalosti a chybám, môže prijať Božiu silu, ktorá je uložená v kázni.
Pred kázňou sa počúvajúci majú modliť za to, aby im Pán v slove dal posilnenie a pokoj. Slovo majú prijať vo viere a majú za úlohu, aby ho v každodennom živote – v myslení, hovorení a skutkoch – uskutočňovali . Sú teda vyzvaní, aby svojim životom nasledovali Krista.
Slúžiaci bohoslužieb pripravujú prítomných na odpustenia hriechov a slávenie Svätej večere a to slovami tomu zodpovedajúcimi. Bezprostrednou prípravou na to je spoločne spievaná pieseň pokánia. V nej obec dáva najavo svoju hriešnosť a potrebu pomoci.
Je to modlitba, ktorú naučil Ježiš, „Otčenáš“. Je to jediná modlitba, ktorou sa prítomní pri bohoslužbe spolu modlia presne stanoveným znením.
V jednom znení je podávaná s piatimi prosbami (porov. Lukáš 11, 2-4) a v podrobnejšom znení so siedmimi prosbami (porov. Matúš 6,9-13).
Pri bohoslužbe sa Otčenáš modlí podľa znenia z Matúšovho evanjelia:
„ Otče náš, ktorý si na nebesiach!
Posväť sa meno Tvoje!
Príď kráľovstvo Tvoje!
Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi!
Chlieb náš každodenný daj nám dnes!
A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom!
A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!
Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.
Amen“
Oslovenie „Otče náš“ ukazuje, že táto modlitba je modlitbou spoločenstva. Ľudia oslovujú Boha ako „Otca“, tým je vyjadrené, že ich stvoril, je ich Pán a o nich sa stará. Bohu môžu bez strachu, v láske a dôvere povedať „Otec“.
Slová „na nebesiach“ zdôrazňujú, že Boh je väčší a vyšší ako všetko pozemské. A jednako je vo svojej všadeprítomnosti ľuďom nablízku.
To je prvá prosba v Otčenáši. Boh je svätý. Veriaci svätia Jeho meno, tým, že mu prejavujú všetku úctu a snažia sa žiť podľa Jeho vôle. Táto prosba zároveň pripomína druhé prikázanie.
Božie kráľovstvo prišlo k ľuďom v Kristovi. Prosbou „Príď kráľovstvo Tvoje“ sa modlí o to, aby podstata Krista bola stále viac a viac vnímaná. Okrem toho sa týmito slovami modlí o to, aby sa budúce Božie kráľovstvo stalo očividným: To nastane po opätovnom príchode Krista, aby pojal so sebou domov svoju ( Kristovu) nevestu.
V nebi, v priestore, kde má Boh svoj trón, je Jeho vôľa absolútna. Prosba sa zameriava na to, aby sa všetko na zemi uskutočňovalo podľa Božej vôle. Veriaci sa týmito slovami modlia i za to, aby sa im darilo konať Božiu vôľu.
Tým sa človek modlí za to, aby mal všetko, čo potrebuje k životu. Zahŕňa aj prosbu, aby Boh uchoval svoje dielo. V prenesenom význame ide v prosbe o to, aby Boh dal svoje slovo ako „pokrm“ pre nesmrteľnú dušu.
Všetci ľudia kvôli svojim hriechom nakladajú vinu na seba. Týmito slovami sa veriaci vyznávajú pred Bohom zo svojich hriechov a prosia o odpustenie. Pretože Boh je milostivý a odpúšťa, očakáva, že aj my odpustíme tým, ktorí spôsobili neprávosť. Len vtedy nám môže byť odpustené, keď sa zmierime sami so sebou a sme pripravení odpúšťať.
„Vtedy pristúpil Peter a spýtal sa Ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti , že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy!“ (Matúš 18, 21.22)
Veriaci prosia o to, aby im Boh pomohol, aby dokázali z celej sily odolať hriechu. Je to aj prosba, aby ich Boh ochránil pred ťažkými skúškami viery.
Táto prosba vyjadruje prianie, nech nás Boh vyslobodí z moci zla. Ide o to, že Boh nám daruje konečné vykúpenie, tým že nás navždy oslobodí od zlého. V Božom Synovi máme „vykúpenie...., totiž odpustenie hriechov“ (Kolosenským 1,14).
Tieto slová sú velebením Boha („doxológia“). Nimi je oslavovaná Jeho všemocnosť a prejavovaná úcta, ktorá Mu prináleží. Pohľad sa upiera na zavŕšenie Jeho diela, Jeho plánu spásy, keď vykúpení budú môcť navždy žiť v sláve u Boha.
Toto slovo pochádza z hebrejčiny a preložené znamená: „Nech sa tak stane!“ Ním je ukončený Otčenáš a všetko to, čo bolo v modlitbe povedané, je ním ešte raz zdôraznené.
Zvestovanie odpustenia hriechov sa stane bezprostredne po spoločnej modlitbe Otčenáš.
Apoštoli zvestujú odpustenie hriechov bezprostredným odvolaním sa na Ježiša Krista: „Zvestujem vám radostné posolstvo: V mene nášho Pána Ježiša Krista, Syna živého Boha, sú vám hriechy odpustené. Pokoj Zmŕtvychvstalého nech je s vami! Amen.“
Nositelia kňazského úradu zvestujú odpustenie hriechov s odvolaním sa na apoštolský úrad: „Z poverenia môjho vysielateľa, apoštola, zvestujem vám radostné posolstvo: V mene nášho Pána Ježiša Krista, Syna živého Boha, sú vám hriechy odpustené. Pokoj Zmŕtvychvstalého nech je s vami! Amen.“
Nie, odpustenie hriechov („oslobodzujúca reč“, „absolúcia“ – rozhrešenie) nie je sviatosť. Avšak je jedným z predpokladov, aby boli sviatosti dôstojne prijaté.
Hriechy môžu byť odpustené, pretože Boh – ako Boh lásky – poslal na zem svojho Syna. Tento priniesol svojou smrťou na kríži večne platnú obeť na odpustenie hriechov. Dobrovoľným obetovaním svojho života pretrhol Ježiš Kristus moc diabla, premohol jeho a jeho dielo, teda hriech a smrť. Odvtedy je tu možnosť, aby bol človek od hriechu oslobodený. (porov. Matúš 26,28)
Ježiš obetoval svoj život za nás, a tak nám môžu byť hriechy odpustené a my nemusíme zostať pod nadvládou hriechu.
„Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ (Ján 1,29)
„Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna...“ (Rímskym 5, 10a)
Trojjediný Boh je ten , ktorý odpúšťa hriechy. Človek z vlastnej sily nie je v stave, aby odpúšťal hriechy a bol oslobodený od hriechov. „ Blahoslavený muž, ktorému Pán nepočíta hriechy!“ (Rímskym 4,8)
Áno, odpustenie hriechov sa musí zvestovať. Apoštoli zvestujú odpustenie hriechov z poverenia Ježiša podľa jeho slov: „ Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa“ (Ján 20, 23). Tak je teda obeť Ježiša dostupná veriacim. Nositelia kňazského úradu sú splnomocnení apoštolmi, aby konali rovnako.
Aby bolo dosiahnuté odpustenie hriechov, je potrebné:
- Človek musí veriť v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa. (porov. Ján 8,24)
- Nevyhnutná je k tomu viera, že odpustenie hriechov sa deje cez zvestovanie apoštolmi.
- Potrebné je okrem toho si uvedomiť , že som zhrešil a naložil na seba viny, a preto potrebujem milosť.
- V srdci musí byť želanie zmierenia s Bohom.
- Hriešnik musí svoje hriechy oľutovať a vyznať ich pred Bohom: „odpusť nám naše viny...“
- Musí byť úprimný úmysel prekonávať chyby a slabosti.
- Hriešnik sa musí chcieť zmieriť s tými, ktorí mu nejako ublížili a tým sa oni stanú jeho dlžníkmi.
„Preto som vám povedal, že umriete v hriechoch, lebo ak neuveríte, že ja som, umriete v hriechoch.“ (Ján 8,24)
K poznaniu , že som zhrešil, patrí uvedomenie si vlastných slabostí a chýb. Toto predpokladá spytovanie seba samého.
Takéto poznanie vedie k pokániu a ľútosti.
Pokánie znamená náhľad do vlastného chybného správania a prejavenie ľútosti a vážny úmysel k prekonaniu všetkých chýb a slabostí.
Ľútosť je pocit krivdy nad neprávosťou, ktorej sa človek dopustil skutkom alebo nejakým zanedbaním. Skutočná ľútosť sa prejavuje tiež v tom , že existuje vôľa, aby sa človek zmieril s blížnym a spôsobené škody, pokiaľ je to možné, opäť napravil.
Odpustenie hriechov očisťuje od hriechov a zbavuje človeka previnenia voči Bohu.
Veriacim, ktorým boli odpustené hriechy, sa prisľúbi pokoj Ježiša Krista slovami: „Pokoj Zmŕtvychvstalého nech je s vami!“ Keď tento pokoj je s vierou prijatý do srdca, strach pred následkami hriechu ustúpi.
Nezávisle od odpustenia hriechov sa musí človek priznať k následkom a zodpovednosti, ktoré vyplývajú z jeho hriešneho správania, či sa jedná o niečo materiálne alebo právne.
Áno, rúhanie sa Duchu Svätému je hriech, ktorý sa nedá odpustiť. O tom hovorí Boží Syn: „Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, nemá odpustenia naveky, ale bude vinný večným hriechom“ (Marek 3, 29).
Rúhania voči Duchu Svätému sa dopúšťa ten, kto z nepriateľských alebo podlých pohnútok vedome a úmyselne opisuje Ducha Svätého ako diabolského a zvádzajúceho.
Sviatosti Svätý krst vodou a Svätá večera sú poskytované apoštolmi alebo kňazskými nositeľmi úradu z poverenia apoštola. Sviatosť Sväté zapečatenie sa poskytuje len apoštolmi.
Svätý krst vodou a Sväté zapečatenie sa udeľujú človeku len raz. Svätá večera sa mu udeľuje opakovane.
Svätá večera sa spravidla slávi pri každej bohoslužbe.
Pri istých príležitostiach (napr.: svadba , úmrtie) sa uskutočnia „bohoslužby slova“ - teda bohoslužby bez slávenia Svätej večere (bohoslužba so svadobným obradom, smútočná bohoslužba).
Áno, aj deti môžu prijať všetky tri sviatosti. Keď je možné, deti sa zúčastnia s náboženskou obcou slávenia Svätej večere.
Deti prijímajú sviatosti Svätý krst vodou, Sväté zapečatenie a Svätú večeru podľa slov Ježiša: „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im“ (Marek 10,14).
Áno, pri bohoslužbách v nedeľu a pri cirkevných sviatkoch kmeňový apoštol, oblastný apoštol alebo nimi poverení apoštoli udeľujú po slávení Svätej večere s obcou túto sviatosť aj zomrelým. Dvaja nositelia úradu prijmú v zastúpení za zomrelých telo a krv Ježiša Krista.
Trikrát v roku – vždy prvú nedeľu v marci, v júli a v novembri- sú slávené bohoslužby, v ktorých kmeňový apoštol, oblastný apoštol alebo nimi poverení apoštoli poskytujú sviatosti zomrelým. Aj tento úkon sa vykonáva na dvoch nositeľoch úradu v zastúpení.
Poskytovanie sviatostí zomrelým v zastúpení živým vychádza z 1.listu Korintským 15,29: „Ináč to robia tí, ktorí sa dávajú krstiť miesto mŕtvych? Ak mŕtvi vôbec nie sú krstení, načo sa dávajú krstiť miesto nich?“
Boh sprevádza ľudí požehnaním v rôznych životných situáciách. Pod „úkonmi požehnania“ rozumieme všetky tie cirkevné úkony, ktoré sú vykonané pri istých príležitostiach. Úkony požehnania nie sú sviatosti.
Pri úkone požehnania sa Boh obracia k človeku, ktorý o požehnanie úprimne prosí. Cez apoštolov a kňazských nositeľov úradu žehná Boh žiadajúceho a ponúka mu pomoc, milosť a milosrdenstvo.
Aj posvätenie cirkevnej budovy, príp. miest zhromaždení obce v širšom zmysle predstavuje úkon požehnania.
Pri bohoslužbách sa uskutočňujú nasledujúce úkony požehnania: konfirmácia, prijatie do novoapoštolskej cirkvi, poskytnutie požehnania pri zásnubách, pri sobáši a požehnanie pri výročiach svadby. Pri bohoslužbe sa rovnako vykonávajú i ordinácie a iné duchovného úradu týkajúce sa úkony.
Konfirmácia (latinsky „confirmatio“: „upevnenie, potvrdenie“) je taký úkon požehnania, pri ktorom mladí kresťania preberajú tie záväzky, ktoré prevzali v zastúpení ich zákonní zástupcovia pri Svätom krste vodou a Svätom zapečatení.
Konfirmanti sa zaväzujú k vernosti voči Bohu a verejne , pred náboženskou obcou sa priznávajú k novoaopoštolskej cirkvi.
Konfirmáciou nesú ako plnoletí a svojprávni kresťania pred Bohom zodpovednosť za svoj život viery.
Prvým predpokladom, aby bol človek konfirmovaný, je, že musí prijať Svätý krst vodou a Sväté zapečatenie. Ďalším predpokladom sú pravidelné návštevy bohoslužieb a účasť na vyučovaní konfirmantov.
Konfirmanti musia poznať základné znaky novoapoštolskej viery, poznať vyznania viery a musia byť pripravení, aby svoj život viedli podľa evanjelia .
Konfirmácia sa uskutočňuje pri bohoslužbe. Najprv konfirmanti pred oltárom odpovedia na otázku, či chcú aj v budúcnosti na ceste životom kráčať ako novoapoštolskí kresťania verní Bohu, slovom áno. Po tomto vyznaní pred Bohom a náboženskou obcou vyslovia mladí kresťania konfirmačný sľub. Ním verejne sľúbia , že prijímajú Ježiša Krista ako svojho Pána a podľa toho budú i náležite žiť.
Po sľube a modlitbe vedúceho bohoslužby prijmú konfirmanti požehnanie, ktoré im je udelené skladaním rúk (na nich).
Požehnanie je posilnením pre konfirmantov v ich snažení, aby dodržiavali konfirmačný sľub a aby sa slovom i skutkami priznávali k Ježišovi Kristovi.
Konfirmačný sľub znie: „Vzdávam sa satana a všetkého jeho diela a stvorenia a odovzdávam sa Tebe, o trojjediný Boh, Otec i Syn i Duch Svätý, vo viere, poslušnosti a s úprimným úmyslom: budem Ti verný až do konca svojho života. Amen.“
Tým konfirmant zreteľne vyjadril, že má pevnú vôľu odmietať všetko zlé, to , čo je proti Bohu a dôsledne bude kráčať cestou evanjelia. Vyznáva sa z viery v trojjediného Boha a tým priznáva, že svoj celý život bude viesť vo viere a poslušnosti voči Bohu.
„Prijatie“ predstavuje pri bohoslužbách úkon, pri ktorom sú kresťania iných denominácií srdečne vítaní v novoapoštolskej cirkvi.
Pri prijatí kresťanov sa tí, ktorých sa to týka, verejne priznajú k novoapoštolskej viere. Po modlitbe v mene trojjediného Boha sú prijatí do novoapoštolskej cirkvi. Prijatí sú oprávnení zúčastňovať sa navždy slávenia Svätej večere. A sú pre nich prístupné všetky úkony požehnania v cirkvi.
Požehnanie pri zásnubách je požehnanie, ktoré je poskytnuté , keď sa pár zasnúbi. Zásnuby sú vážnym prísľubom manželstva. Snúbenecký pár pri úkone požehnania pred Bohom a náboženskou obcou dosvedčí, že sa na manželstvo pripravia spôsobom, v ktorom Boh nájde zaľúbenie. K tomu prijmú požehnanie.
Svadobné požehnanie je požehnanie, ktoré sa poskytuje po uzavretí manželstva.
Manželský pár odpovedá na otázky, či vo vzájomnej vernosti sa budú podporovať za všetkých okolností a v láske budú kráčať cestou života. Toto obaja sľúbia pred Bohom a obcou svojím „áno“. Potom prijmú požehnanie v mene trojjediného Boha.
Požehnanie im má pomôcť, aby svoj sľub dodržali, aby spolu viedli harmonický život a aby s Božou pomocou zvládali ťažké životné situácie.
Na žiadosť manželského páru sa poskytuje požehnanie k týmto svadobným jubileám:
- Strieborná svadba (po 25 rokoch)
- Rubínová svadba (po 40 rokoch)
- Zlatá svadba (po 50 rokoch)
- Diamantová svadba (po 60 rokoch)
- Železná svadba (po 65 rokoch)
- Milostivá svadba (po 70 rokoch)
- Vyšperkovaná (po 75 rokoch)
Pritom manželskému zväzku je nanovo poskytnuté Božie požehnanie a manželský pár bude zverený ďalej do opatery a sprevádzania Boha.
Cirkevná budova sa odovzdáva pre svoj účel pri príležitosti prvej bohoslužby. Pri modlitbe vysvätenia sa v mene trojjediného Boha posvätí miesto zjavovania Ducha Svätého, teda miesto, kde sa zvestuje Božie slovo a poskytujú sviatosti.
Vysvätený kostol je miestom uctievania Boha a útočisko pre ľudí, ktorí hľadajú spásu. Tu sa ponúkajú Božia milosť a útecha, posilnenie viery a pokoj duše pri bohoslužbách.
Keď sa vysvätený kostol nevyužíva viac pre bohoslužby, je zrušený: Pri poslednej bohoslužbe sa cirkevná budova, ktorá bola vysvätený za účelom ako posvätné miesto Božieho účinkovania, ruší. Jeho zrušením je niekdajší kostol opäť bežnou budovou, ktorá sa môže použiť na iné využitie.
Sviatosti sú pri bohoslužbe poskytované po odpustení hriechov a pripojenej modlitbe.
Úkony požehnania sa uskutočňujú po slávení Svätej večere. Keďže sa konfirmácia deje v priamej spojitosti so sviatosťami Svätou večerou a Svätým zapečatením, vykoná sa pred slávením Svätej večere. Aj prijatie sa uskutoční pred slávením Svätej večere, keďže obsahuje oprávnenie účasti na Svätej večeri.
Ordinácia – teda dosadenie do duchovného úradu -, poverenie pre predstaveného náboženskej obce alebo oblasti, potvrdenie nositeľa úradu v úrade a uvoľnenie z úradu ( odchod do dôchodku) nadväzujú na poskytnutie sviatostí. Realizujú sa po slávení Svätej večere.
Ordináciu vykonávajú výlučne apoštoli. Ordinovaného sa apoštol opýta, či je pripravený, aby prevzal úrad, či bude Bohu verný a poslušný, či bude hlásať evanjelium Ježiša Krista a vykonávať úrad odpovedajúci novoapoštolskému vyznaniu viery. Rovnako sa ho opýta, či je pripravený vykonávať úrad v zmysle Ježiša Krista, v láske k veriacim a v poslušnosti viery.
Toto všetko sľúbi pred Bohom, ktorý ho povolal do služby a pred náboženskou obcou svojím „áno“. Pokľaknúc prijme cez pokladanie rúk a modlitbu apoštola úrad.
Hudbou sa prináša chvála a úcta Bohu (porov. Žalm 150). Má teda slúžiacu funkciu.
Dotýka sa nášho vnútra, pripravuje obec na zvestovanie slova a zdôrazňuje Božie slovo. Spevom obce a zboru alebo inštrumentálnou hudbou sa vyjadruje a sprostredkuje odvaha, sila a a dôvera. V smútku a ťažkostiach možno cez hudbu zažiť útechu.
Hudba a rozjímanie pred bohoslužbou slúžia na vnútornú koncentráciu návštevníkov bohoslužby a pripravujú na zvestovanie slova. Cez spev náboženskej obce sú všetci prítomní aktívne vtiahnutí do priebehu bohoslužby.
Pred slávením Svätej večere môže obec piesňou preukázať kajúcne zmýšľanie. Piesňou pri slávení Svätej večere sa vyjadruje Bohu láska a vďaka.
Na konci bohoslužby sa poskytne všetkým prítomným požehnanie trojjediného Boha. Spolu s trinitárnou úvodnou formulkou tvorí záverečné požehnanie rámec bohoslužby. Tým je zrejmé, že všetko, čo sa udeje pri bohoslužbe, vychádza od trojjediného Boha.
Záverečné požehnanie je náboženskej obci sprostredkované slovami z 2.listu Korintským 13,13: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha (Otca) a spoločenstvo s Duchom Svätým nech je s vami všetkými!“
Veriaci sa chcú v spoločenstve pokloniť Bohu. Vedia, že v bohoslužbe cez kázeň je upevňovaná viera a posilňovaná nádej na skorý príchod Ježiša Krista. Na túto udalosť sa pripravujú veriaci pri každej bohoslužbe. Chcú zažiť i odpustenie hriechov a prijať Svätú večeru. Okrem toho sú pri bohoslužbe požehnaní.
Ten, kto bohoslužby ľahkovážne vymešká, premešká požehnanie, milosť a silu, ktoré sú uložené v Božom slove a vo Svätej večeri.
Ak sa človek bezdôvodne nezúčastňuje bohoslužieb , môže sa stať, že jeho viera oslabne a túžba po Božom slove sa vytratí.
Je hriechom, ak sa bohoslužba a milosť vedome odmieta, alebo sa považuje za bezvýznamnú.
Áno, poskytnutie požehnania pred pôrodom sa nevykonáva pri bohoslužbe, ale spravidla v rodinnom kruhu.
Požehnanie pred pôrodom je prvý zjavný úkon Boha na ešte nenarodenom človeku. Požehnanie je na prospech nenarodenej duše. Úkon požehnania sa vykonáva na budúcej matke. Požehnaním pred pôrodom Boh posilňuje matku a žiada , aby podporovala svojou vierou vývoj svojho dieťaťa pred narodením a starala sa oň.
S požehnaním pred narodením je prepojená Božia pomoc počas tehotenstva aj pri narodení dieťaťa. Toto však neznamená prísľub bezproblémového tehotenstva alebo narodenie zdravého dieťaťa.
Cirkevný smútočný obrad je bohoslužba útechy a posilnenia pre pozostalých. Útecha spočíva predovšetkým v nádeji na opätovný príchod Ježiša Krista a tým aj v zmŕtvychvstanie tých, ktorí zomreli v Kristu a v zjednotení s nimi (porov. 1Tesalonickým 4,13-18).
Slovo zvestované pri smútočnom obrade platí aj pre nesmrteľné duše zomrelých, ktorí sa zverili do Božej milosti.
Smútočná obec obklopí pri smútočnom obrade pozostalých, aby im prejavila súcit a sprostredkovala pocit bezpečia a istoty. Okrem toho je zomrelému preukázaná posledná úcta.
Pri smútočnom obrade sa patričným spôsobom vzdá hold zomrelému. Duša a duch zomrelého sú žehnajúcim príhovorom zverené láske Vykupiteľa Ježiša Krista, aby ich zachoval do zmŕtvychvstania pre život večný. Bezduché pominuteľné telo sa odovzdá jeho určeniu .
„V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (1Mojžiš 3,19)
Či a ako sa mŕtve telo pochová, pre zmŕtvychvstanie zosnulých to význam nemá.
Duchovnú starostlivosť možno odvodiť zo správania Ježiša Krista: On sa obracia k človeku bez toho, aby ho videl ako hriešnika a dával mu pociťovať svoju lásku. On počúval, pomáhal, utešoval, radil, napomínal, posilňoval, orodoval, učil.
Duchovná starostlivosť nositeľmi úradu má za cieľ pomáhať veriacim a pripravovať ich na opätovný príchod Ježiša Krista. Nositelia úradu poskytujú duchovnú starostlivosť bratom a sestrám vo viere v rôznych životných situáciách. K tomu patrí aj to, že sa za nich modlia.
Každému novoapoštolskému kresťanovi je ponúknutá osobná duchovná starostlivosť. Uskutočňuje sa predovšetkým návštevami kňazských nositeľov úradu. Duchovná starostlivosť sa môže uskutočniť aj návštevami diakonov.
Pri návštevách so zameraním na duchovnú starostlivosť je v popredí snaha prehlbovať lásku k Bohu a Jeho dielu, podporovať život viery a rozširovať poznanie o Božom účinkovaní spásy. Uskutočňuje sa to predovšetkým pri výmene myšlienok o otázkach viery. K duchovnej starostlivosti patrí spoločná modlitba.
V prípade choroby sa u novoapoštolského kresťana uskutoční návšteva doma alebo v nemocnici. Nositeľ úradu ho posilni vo viere, uteší, modlí sa a keď je to možné, slávi s chorým Svätú večeru.
Vzorom pre osobnú duchovnú starostlivosť je práca Ježiša Krista, ktorý opakovane robil návštevy, ako napr. u Márii, Marty a Lazara alebo u colníka Zachea: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu“ (Lukáš 19,9).
Áno, spoveď poznáme. Tým sa rozumie priznanie sa k hriechom, priznanie viny pred cirkevným nositeľom úradu.
Potreba odpustenia hriechov síce nie je spoveď, predsa tu jestvuje možnosť spovede, keď človek napriek odpusteniu hriechov sa stále nimi cíti zaťažený a nemôže dosiahnuť vnútorný pokoj. Spoveď je vykonaná apoštolom. Ak v nutnom prípade apoštol nie je zastihnuteľný, môže vo výnimočnom prípade spoveď vykonať kňazský nositeľ úradu a z poverenia apoštola a v mene Ježiša Krista zvestovať odpustenie hriechov.
Duchovná starostlivosť je v širšom zmysle úlohou celej náboženskej obce. Vzťahuje sa na praktickú pomoc v živote.
Platia tu slová Ježiša: „ Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec a prijali ste ma. Bol som nahý a zaodeli ste ma; bol som nemocný a navštívili ste ma; bol som vo väzení a navštívili ste ma.... Čokoľvek ste urobili jednému z tých mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Matúš, 25, 35.36.40).
Duchovná starostlivosť pre deti je predovšetkým úlohou rodičov. Oni majú povinnosť sprostredkovať základné hodnoty evanjelia svojim deťom. K tomu patrí, aby ich viedli k láske k Bohu a k blížnemu svojim životom viery a obetovaním boli im príkladom.
Nositelia úradu a cirkevnou výučbou poverení bratia a sestry podporujú rodičov v ich zodpovednosti za deti, aby ony rástli v presvedčení a v zodpovednosti za seba ako novoapoštolskí kresťania.
V cirkevnom vyučovaní sa mladí ľudia dôverne oboznámia s obsahom viery a sú usmerňovaní, aby svoj život viedli vedomí si zodpovednosti pred Bohom. Tento cieľ sa odvodzuje od evanjelia Ježiša Krista.
Navyše je podporované spoločenstvo a pocit spolupatričnosti medzi mladými ľuďmi.
Vyučovania je prispôsobené veku a vývojovému stupňu dieťaťa.
Úlohou prípravky je priviesť deti k Bohu a k Jeho pôsobeniu. Tak sa môže aj u detí, ktoré nie sú ešte školopovinné, pestovať dôverný vzťah k Bohu. V prípravke nejde v prvom rade o sprostredkovanie vedomostí, ale oveľa viac má byť do sŕdc detí vkladaný pocit bezpečia a radosť z viery.
Nástupom do školy, prípadne dosiahnutím školopovinného veku, navštevujú deti nedeľnú školu. Úlohou nedeľnej školy je:
- prebúdzať a posilňovaý radosť zo spoločenstva Božích detí ako aj z bohoslužieb ,
- deťom sprostredkovať Božie účinkovanie na základe biblických príbehov primerane veku ,
- upevňovať vieru v Božie prísľuby,
- vysvetľovať deťom priebeh bohoslužby, význam sviatostí, úkonov požehnania a cirkevné sviatky.
Okrem nedeľnej školy sa uskutočňujú z času na čas v menšom alebo väčšom rámci bohoslužby pre deti. Božie slovo je kňazským nositeľom úradu deťom sprostredkované zrozumiteľným spôsobom. Nositelia úradu tak pomáhajú deťom, aby lepšie porozumeli Bohu a Jeho dielu. Čo si deti môžu osvojiť z vlastných zážitkov, sa stane základom viery na ich ceste životom.
Bohoslužba pre deti vychádza z potrieb detí. Cítia sa pochopené, v bezpečí a milované. Je to pre nich mimoriadny zážitok, ak v ich kruhu slávia bohoslužbu a pri tom aj Svätú večeru.
Vo vyučovaní náboženstva sa deti učia cez príbehy o skúsenostiach, ktoré mali ľudia s Bohom: dejiny spásy sa preberajú cez zážitky viery u detí. Obsah viery je prehlbovaný, poznatky podporované a súvislosti s Božím plánom objasňované. Tak sú deťom sprostredkované hodnoty, ktoré sú trvalé.
Vyučovanie náboženstva má priviesť deti do stavu, aby sa úprimne vyznávali zo svojej viery.
Vo vyučovaní konfirmantov sú dospievajúci pripravovaní na to, aby pri konfirmácii pred obcou zložili svoj sľub vernosti Bohu a ako dospelí prevzali zodpovednosť za svoj život viery. Obsahovo je základom vyučovania konfirmantov zaoberanie sa článkami viery, modlitbou „Otčenáš“ a Desiatimi prikázaniami.
Mládež zažíva veku primeranú starostlivosť. Duchovni opatrovníci mladých sú im k dispozícii ako osobní hovorcovia a partneri v dôverných rozhovoroch a v rôznych životných situáciách a v otázkach viery.
Duchovná starostlivosť mladých slúži k tomu, aby sa stali zodpovednými osobnosťami so silnou vierou. Mladí sa majú v hodnotách kresťanskej viery upevňovať a prejavovať nadšenie. Tak nájdu rozhodujúce východiská pre svoj život. Sú posmeľovaní, aby vykonávali svoju vieru a vo svojom okolí sa k nej priznávali a obhajovali ju. Okrem toho sa žiada aktívne sa začleniť do náboženskej obce.
Dôležitou úlohou starostlivosti mladých je starostlivosť spoločenstva mladých medzi sebou navzájom.
Pre mládež existujú špeciálne bohoslužby. Tie sa uskutočňujú spravidla na oblastnej úrovni alebo na medzinárodnej v rámci dní mládeže.
Smrteľne chorí a zomierajúci si vyžadujú mimoriadnu starostlivosť.
Aj veriaci ľudia majú strach z umierania a zo smrti. Tento strach však nemožno považovať za znak nedostatočnej viery. Na ťažkej ceste, po ktorej kráča zomierajúci , musí sa svojich ujať duchovný pastier v ich úzkostiach a ťažkostiach.
Platí, že sa musí uchovávať v bdelosti nádej na život s Bohom a v tejto nádeji čerpať útechu.
K sprevádzaniu umierajúceho patrí, že duchovný pastier zvestuje zomierajúcemu odpustenie hriechov a prisľúbi mu pokoj Zmŕtvychvstalého a slávi s ním Svätú večeru. Prijatie tela a krvi Pána zaručuje živé spoločenstvo s Božím Synom. Tak je zomierajúci na poslednej ceste upokojený a posilnený.
Aj nádej v opätovné stretnutie s tými, ktorí už odišli na „oný“ svet, prenesie umierajúceho fázou rozlúčky.
Aj pre príbuzných zomierajúceho je duchovná starostlivosť potrebná. Vo fáze, keď si uvedomujú, že stratia jedného zo svojich blízkych, musia pocítiť istotu, že nie sú sami a opustení. Mimoriadne posilňujúce sú pre nich spoločné modlitby.
Istota v opätovné stretnutie pomáha prekonať ťažké chvíle rozlúčky. Pozostalým pomáha, keď si uvedomia, čo dokázali pre zomrelého urobiť.
Smútiť musí byť dovolené. Dôležité je, aby sa trúchliaci navštívili , vyjadrila sa im sústrasť a spolu sa s nimi sa modlilo. Pozostalým musí byť prejavený ozajstný pocit súcitu. Napriek všetkým obavám zo stretnutia, treba k nim zájsť. „Nevyhýbaj sa, keď treba potešiť plačúcich a choď spolu s tými, ktorí smútia“ (Kniha Sirachovcova 7,38).
Pre zvládnutie smútku je pomocou, keď si uvedomíme, že aj Ježiš Kristus trpel a zomrel. V Jeho zmŕtvychvstaní je opodstatnené zmŕtvychvstanie zosnulého; aj on má podiel na víťazstve Krista nad smrťou (porov. Rímskym 14, 7-9).
Starostlivosť o pozostalých slúži na povzbudenie smútiacich, aby hovorili o strate a vyjadrili svoje pocity. Smútok, strach, zlosť, reptanie na Boha a pocity viny sa môžu nahlas vysloviť a duchovnému pastierovi bez výhrady povedať.
Je potrebné tiež pripomínať pozitíva , šťastné zážitky alebo skúsenosti so zomrelým.
Útecha, ktorá pôsobí pri duchovnej starostlivosti pozostalým až do prekonania smútku zo smrti milovaného človeka, môže sa predĺžiť na týždne a mesiace a niekedy dokonca roky.
V novoapoštolskej cirkvi sú slávené nasledujúce sviatky: Vianoce, Kvetná nedeľa, Veľký piatok, Veľká noc, Nanebovystúpenie, Turíce (Svätodušné sviatky) a Vďakyvzdanie za úrodu.
Na Vianoce si pripomíname narodenie Ježiša Krista, je to sviatok, ktorý poukazuje na ústrednú udalosť dejín spásy. Spomienka na prvý príchod Božieho Syna nás posilňuje vo viere na Jeho opätovný príchod.
Na Kvetnú nedeľu si pripomíname príchod Ježiša do Jeruzalema počas slávenia židovského sviatku Pesach.
Na Veľký piatok si pripomíname ukrižovanie a obetnú smrť Ježiša Krista. Svojou smrťou premohol Boží Syn moc satana a hriechu.
„...a riekol: „Je dokonané! Nakloniac hlavu odovzdal Ducha (Bohu).“ (Ján 19,30)
Podstatou tohto sviatku je skutočnostť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych.
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sa stalo prvý deň týždňa, v nedeľu. Neskôr bola presne stanovená nedeľa v roku pre sviatok Veľkej noci.
Svojím zmŕtvychvstaním Ježiš ukázal, že premohol moc smrti. Zmŕtvychvstanie Ježiša je základom viery vo zmŕtvychvstanie zomrelých a odôvodňuje nádej na večný život.
Vo sviatok Nanebovystúpenia sa spomína na to, že Ježiš po štyridsiatich dňoch po Veľkej noci z kruhu apoštolov vystúpil do neba. „Vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im Ho spred očí.“ Cez dvoch anjelov dostalo sa apoštolom zvestovania: „Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba“ (Skutky apoštolov 1,3-11).
Na Turíce – päťdesiat dní po Ježišovom zmŕtvychvstaní – sa slávi pamiatka na deň, keď bol vyliaty Duch Svätý. O Turícach sa hovorí, že sú „narodeninami Cirkvi Kristovej“. Po vyliati Ducha Svätého mal apoštol Peter kázeň, v ktorej bol stredobodom ukrižovaný, zmŕtvychvstalý a nanebovystúpený Kristus .
Vďakyvzdanie za úrodu je sviatok, pri ktorom sa spomína na Boha ako Stvoriteľa.
V jednu nedeľu v roku – v nedeľu vďakyvzdania za úrodu – sa koná bohoslužba, v ktorej sa prináša Bohu vďaka za všetko, čo cez dary dal človeku.
Z vďaky prinášajú veriaci osobitnú obeť: „Kto vďaku obetuje, ten ma ctí; tomu, kto správnou cestou kráča, ukážem Božiu pomoc“ (Žalm 50,23).
Bohoslužby na cirkevné sviatky sú zásadne slávené ako bohoslužby so Svätou večerou.
Dejinná udalosť sa tematicky číta zo Svätého Písma a objasnený je význam pre spásu človeka.