05. Božie zákony
Boh dal ľuďom prikázania. V nich zvestuje svoju vôľu pre blaho všetkých ľudí. V prikázaniach je vyjadrené, ako si má človek vytvoriť vzťah k Bohu. Prikázania sú aj základom pre dobré vzájomné spolunažívanie medzi ľuďmi.
Kto vo viere vyznáva Boha ako všemohúceho, vševediaceho a milujúceho, pýta sa na Jeho vôľu a snaží sa svoje zmýšľanie a konanie usporiadať podľa Božej vôle, teda podľa Jeho prikázaní.
Poznaním, že Boh dal prikázania z lásky k človeku, sú prikázania plnené nie zo strachu pred trestom, ale z lásky k Bohu.
Na otázku o „najvyššom prikázaní v zákone“ odpovedal Ježiš dvomi citátmi z Mojžišovho zákona: „Odpovedal mu: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci“(Matúš 22, 36-40). Prikázanie milovať Boha a blížneho sa volá aj „dvojité prikázanie lásky“.
Láska človeka k Bohu sa zakladá na láske Boha k človeku. Človek chce túto lásku opätovať: „ My milujeme, lebo On prv miloval nás“(1Ján 4, 19).
Láska k Bohu má formovať charakter človeka a určovať jeho správanie.
Milovať Boha je prikázanie, ktoré sa dotýka celého človeka a vyžaduje jeho plné nasadenie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily“ (Marek 12, 30). To znamená bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu.
„Miluj blížneho ako seba samého“(Marek 12,31; porov. 3Mojžiš 19,18).
Prikázanie vyzýva k tomu, aby sme sa so všetkými ľuďmi stretali v láske. Sebectvu sú stanovené presné hranice.
V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lukáš 10,25-37) Ježiš názorne vysvetlil, čo znamená láska k blížnemu, byť milosrdným a podľa toho aj konať.
Ako dôsledne to Ježiš myslel, vyplýva z Jeho požiadavky milovať aj nepriateľa.
„Počuli ste, že sa hovorí: Miluj svojho blížneho ( 3Mojžiš 19,18) a nenáviď svojho nepriateľa. Ale je vám hovorím: Milujte vašich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho otca, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 5, 43-45)
Na príklade milosrdného Samaritána je ukázané: blížny je ten, kto potrebuje pomoc. Blížny je voči druhým ten, kto pomáha. Blížnym teda môže byť každý človek, s ktorým prichádzame do styku.
Ježiš podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi dal základ láske k blížnemu, ktorý zhrnul v „Zlatom pravidle“.
Pojem „Zlaté pravidlo“ bolo ovplyvnené výpoveďou Matúša 7, 12 už v 17.storočí v Európe. „Zlaté pravidlo“ je dnes veľmi rozšírený princíp spolužitia ľudí aj mimo kresťanstva.
„Zlatým pravidlom“ sa rozumejú slová Ježišovej reči na vrchu: „ Pretože čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon a j proroci“ (Matúš 7, 12).
To, čo učil Ježiš svojich apoštolov, platí i pre náboženskú obec: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, ... Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať“ (Ján 13, 34.35). Táto požiadavka Ježiša na svojich učeníkov prekračuje „Zlaté pravidlo“.
Prikázanie lásky k blížnemu, pomoc blížnemu a pomoc v ťažkých situáciách sa má prejaviť predovšetkým v náboženskej obci: „A tak teda dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery“ (Galatským 6,10). Všetci, ktorí patria do náboženskej obce, majú za úlohu stretať sa s ostatnými v úprimnom súcite, v priateľstve, v pokore, vľúdnosti a trpezlivosti.
Vzájomná láska nás uschopňuje k tomu, aby sme bratov a sestry prijali takých, akí sú (porov. Rímskym 15,7) a chráni nás pred nezmieriteľnosťou, predsudkami a pohŕdaním. Láska je silou ktorá posilňuje súdržnosť v náboženskej obci, prebúdza súcit a porozumenie s druhými a podporuje ochotu pomáhať.
Z „Hymny lásky“: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.“ (1Korintským 13,4-7)
Prvé prikázanie: „Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.“
Druhé prikázanie: „Nevezmeš meno Božie nadarmo.“
Tretie prikázanie. „Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil.“
Štvrté prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju.“
Piate prikázanie: „Nezabiješ.“
Šieste prikázanie: „Nezosmilníš.“
Siedme prikázanie: „Nepokradneš.“
Ôsme prikázanie: „Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.“
Deviate prikázanie: „Nepožiadaš dom svojho blížneho.“
Desiate prikázanie: „Nepožiadaš manželku blížneho svojho, ani nič, čo jeho je.“
Označenie „Desať prikázaní“ príp. „Dekalog“ je odvodené od biblickej formulácie „Desať slov“(„deka logoi“) v 2Mojžiš 34,28 a v 5Mojžiš 10,4. Biblia stanovuje počet prikázaní na desať, ale jednako ich nečísluje. Zaužívaný spôsob počítania v novoapoštolskej cirkvi vychádza z tradície zo štvrtého storočia po Kristovi.
Boh dal Desať prikázaní cez Mojžiša národu Izraela na hore Sinaj (porov. 2Mojžiš 19 a 20). Boli napísané na kamenných tabuliach.
Desať prikázaní usmerňovalo správanie Izraelitov voči Bohu, ako aj voči sebe navzájom. Zvestovanie Desatoro Božích prikázaní patrí k zmluve, ktorú Boh uzavrel s izraelským národom. Dodržiavanie prikázaní bola povinnosť a bola Bohom požehnaná. Práve deti v izraelskom národe sa učili prikázania naspamäť. Až dodnes si prikázania zachovali v židovstve svoj veľký význam.
„Vtedy vám oznámil svoju zmluvu – desať výrokov – ktorú vám prikázal plniť. Napísal ju na kamenné dosky“ (5Mojžiš 4,13)
Áno, Ježiš potvrdil Desať Božích prikázaní. Niektoré dokonca tak sprísnil, že im dal nový, hlbší zmysel a ich pôvodnú platnosť rozšíril.
Jeho apoštoli nakoniec upozornili , že práve prekročenie jedného jediného prikázania znamená prekročenie celého zákona.
„Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým( Jakub 2,10).
„ Počuli ste, že otcom bolo povedané ( 2.Mojžiš 20,13; 21,12): Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu...(Matúš 5, 21.22).
„Počuli ste , že bolo povedané: Nescudzoložiš! Ale ja vám hovorím: Každý, to žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci“. (Matúš 5, 27.28)
V Desatoro Božích prikázaniach sa Boh obracia na všetkých ľudí. Každý nesie voči Bohu zodpovednosť za to, ako sa správa a ako vedie svoj život.
Božie prikázania sú nad štátnymi zákonmi. Rozhodujúcim je, či sa porušili Božie prikázania, len Božia vôľa a nie vôľa zákonodarcu.
Každé porušenie voči Božiemu prikázaniu je hriech. Hriechy robia človeka pred Bohom vinným. Miera viny spôsobená hriechom môže byť rôzna.
Boh sám určí, aká veľká je vina. V jednotlivých prípadoch sa môže stať, že z hriechu nevznikne vina voči Bohu.
Boh a absolútna láska k blížnemu by znamenali dodržanie celého zákona (porov. Rímskym 13, 8-10). Ale to bolo možné len Ježišovi Kristovi.
„Som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať žiadnych iných Bohov okrem mňa.“
Prvé prikázanie znamená, že Boh je Pánom nad všetkým. Jedine Jemu, Stvoriteľovi všetkých vecí prináleží zbožňovanie a úcta. A byť poslušný voči Jeho vôli.
V krajinách okolo Izraela vládlo mnohobožstvo. Prvým prikázaním Boh zreteľne vyjadril, že je jediným Bohom.
Len jemu sa má slúžiť. „Počuj Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou“ (5Mojžiš 6,4.5).
Pojem „polyteizmus“ je odvodený od gréckych slov „poly“ a „theos“, ktoré znamenajú „veľa“ a „Boh“ a je za mnohobožstvo, teda za uctievanie viacerých Bohov.
Sám kráľ Šalamún sa obrátil, až keď bol starý, od živého Boha a obetoval božstvu Moábcov a Ammóncov (porov.1.Kniha kráľov 11,7.8)
Akékoľvek uctievanie alebo zbožňovanie všetkého, čo ľudia považujú za božské okrem Boha, Stvoriteľa, je hriech. K tomu sa ráta uctievanie živočíchov, prírodných javov, predmetov, skutočných alebo vymyslených duchovných bytostí.
Toto je proti prvému prikázaniu, napríklad považovať za boha sochy, figúry zvierat, kamene, amulety ako aj súhvezdia, hory, stromy a oheň, búrku, atď.
Aj zhotovenie a zbožňovanie zlatého teľaťa bolo v časoch Starého zákona porušením voči tomuto Božiemu prikázaniu: „Všetok ľud si postŕhal zlaté náušnice, čo mali v ušiach a priniesol ich Áronovi. On to prijal z ich rúk, sformoval to rydlom a urobil z toho zlaté teľa. Oni povedali: Izrael, toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egypta ( porovnaj 2Mojžiš 32,3.4)
V 2Mojžiš 20,4.5 sa zakazuje zhotovovať podobu toho, čo stvoril Boh: „ Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu , alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť...!“
Zákaz zhotovovať zobrazenia a uctievať ich sa musí vidieť v súvislosti, že sú to len modly a sochy, ktoré boli uctievané a zbožňované ako božstvo.
Nie, nie je zakázané vyhotoviť obrazy, sochy, fotografie alebo filmové stvárnenie. Takéto výtvory však nesmú byť uctievané a zbožňované.
Prvé prikázanie oznamuje, že je len jeden Boh. A to je trojjediný Boh: Otec, Syn, Duch Svätý. V Novom zákone sa prvé prikázanie nevzťahuje len na Boha Otca, ale aj na Ježiša Krista a Ducha Svätého.
Prvé prikázanie nás vyzýva, aby sme si Boha uctievali z lásky. Uctievanie Boha sa deje v zbožňovaní, poslušnosti a v bohabojnosti. To nie je výraz strachu, ale pokory, lásky a dôvery v Boha.
Platí, aby sme Boha prijali tak, ako sa zjavil na svete, teda v Ježišovi Kristovi (porov. Ján 14,9).
Previnením voči prikázaniu je, ak sa človek v moci, pocte, peniazoch, idoloch alebo aj vlastnou osobou chce rovnať Bohu, aby sa mu všetko podriadilo. Rovnako sa proti prvému prikázaniu previňuje, keď si vytvára predstavy o Bohu podľa vlastných prianí a názorov. Tak isto sa previňuje voči prikázaniu, keď vidí bohov v sochách, stromoch, prírodných javoch, atď. Konanie voči prvému prikázaniu sa prejavuje ako satanizmus, veštenie, mágia, bosoráctvo, vyvolávanie duchov alebo zaklínanie.
Pojem „mágia“ pochádza z gréčtiny a znamená v preklade: „čarovanie“, „klam“.
K mágii patrí predstava, že cez isté konanie (rituály) alebo slová ( čarovné formulky) sa ovplyvnia ľudia, zvieratá, udalosti a predmety, alebo sa môžu ovládať. Často je dávaná mágia do súvislosti so zlom.
Veštci sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že môžu vidieť resp. predpovedať budúcnosť. Svoje veštenie vykonávajú na základe tajomných znakov, ktoré patrične vyložia. V časoch Starého zákona bolo veštenia na kráľovskom dvore bežnou praxou, no v izraelskom národe to bolo prísne zakázané.
Vyvolávanie duchov mŕtvych je zvláštnou formou veštenia. Je to snaha nadviazať kontakt s mŕtvymi a opýtať sa ich na záležitosti v budúcnosti. (Porov. 1Samuel 28,3a ďalšie)
„Vzdávajte česť nášmu Bohu!“ (5Mojžiš 32,3)
„Nevezmeš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto by vzal Jeho meno nadarmo.“
Druhé prikázanie napomína, aby sa udržiavalo všetko v úcte , čo súvisí s Bohom a Jeho menom.
Keď sa Boh zjavil Mojžišovi v horiacom tŕňovom kre, nechal sa mu poznať menom: „Som, ktorý som“. Tu nie je meno len označením rozdielnosti, ale meno popisuje aj podstatu jeho nositeľa. Tým Boh zvestuje, že je nezameniteľný a večný. Jednotlivý ľudia zažívajú Boha rôzne, predsa Boh zostáva nemenlivý.
Podstaty a majestátu Boha sa nemožno na žiaden spôsob dotknúť. Židia z hlbokej úcty k Bohu jeho meno: „Som, ktorý som“ ( hebrejsky: „ Jahve“ ) vôbec nevyslovujú. Odmietajú tak každé – aj neúmyselné – zneuctenie Božieho mena.
„ Boh hovorí Mojžišovi: SOM, KTORÝ SOM. Riekol ďalej: Tak povedz Izraelitom, poslal ma k vám SOM. (2Mojžiš 3,14)
Ľudia majú o Bohu hovoriť s láskou, úctou a s vedomím zodpovednosti.
Keď Ježiš učil modliť sa, žiadal, aby Boha oslovili „Otec, ktorý si na nebesiach“ (porov. Matúš 6,9).
Keď Ježiš v modlitbe povedal: „Ja som im oznámil tvoje meno“ (Ján 17, 26 ), ozrejmil tým podstatu Boha, teda lásku (porov. 1Ján 4, 16).
Všetko, čo súvisí s Bohom a Jeho menom, máme zachovávať v úcte. To platí pre naše myslenie, reč a spôsob života.
Ako kresťania sme menu Pána Ježiša Krista obzvlášť zaviazaní. Ako Božie deti, ktoré nosia meno Otca a Syna, máme veľkú zodpovednosť považovať Božie meno za sväté.
Hrubé zneuctenie Božieho mena je rúhaním sa Bohu, pri ktorom je Boh vedome vysmievaný a hanený. A kto Božím menom nadáva, alebo sa odvoláva na Boha a pritom klame, zneucťuje Božie meno. Už len ľahkovážne použitie označenia „Bože“, Ježiš Kristus“ alebo „Duch Svätý“ je v uvoľnenej reči či vtipe previnením voči druhému prikázaniu.
V priebehu dejín ľudia častokrát zneužívali Božie meno k tomu, aby sa obohatili, viedli vojny napr.. križiacke výpravy), aby diskriminovali iných ľudí, aby ich mučili a zabíjali – všetko v mene Božom.
Ako jediné prikázanie obsahuje toto hrozbu trestu v prípade jeho porušenia. V čom spočíva trest, o tom Biblia nepojednáva. Pre nás nech je motiváciou toto prikázanie dodržiavať, predovšetkým lásku k Bohu a bohabojnosť a nemať strach z trestu.
Ježiš v kázni na vrchu prísahu zakázal. Týmto sa rozumie, že to platí pre nerozvážnu prísahu v bežnom živote, ale nie pre prísahu napr. pred súdom.
Kto pri predpísanej prísažnej formulke je vyzvaným svedkom („Tak mi Pán Boh pomáhaj!“), aby dosvedčil svoju povinnosť k hodnovernosti pred Bohom, verejne sa vyznáva zo svojej viery v všemohúceho a vševedúceho Boha.
„Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť.“
Tretím prikázaním sa vyzýva k tomu, aby jeden deň v týždni bol oddelený od ostatných, aby si človek uctil Boha a zapodieval sa Jeho slovom. Pre kresťanov je to nedeľa – deň, kedy Ježiš Kristus vstal z mŕtvych.
Boh v siedmy deň svojho Stvorenia odpočíval a svätil ho. Deň odpočinku je sviatočný deň, aby sme Bohu ďakovali za Jeho stvoriteľské dielo a uctili si ho.
Boh označil práve pre odovzdaním zákona na Sinaji „ sabbat“ ako deň, ktorý sa má svätiť. Počas putovania izraelského národa púšťou Mojžiš zvestoval. „To je , o čom hovoril Hospodin; zajtra je sviatok odpočinku, Hospodinov deň sviatočného odpočinku“ (2Mojžiš 16,23).
Cez sabat si mal ľud Izraela oddýchnuť od práce a nerušene sa obrátiť k Bohu. Sabbat slúžil ku chvále Stvoriteľa a spomienke Izraelitov na oslobodenie z egyptského zajatia. Požehnanie bolo prisľúbené všetkým tým, ktorí mali sabat v úcte a odmietali osobné obchody a „prázdne klebety“ (porov. Izaiáš 58, 13.14).
Sabbat – siedmy deň v židovskom kalendári- aby sa svätil, bol pre Izraelitov zákonom. Ježiš šiel na sabbat do synagógy, liečil chorých, čo bolo podľa chápania Izraelitov prácou a tým previnenie sa proti prikázaniu. Ježiš, ktorý je Pánom nad sabatom, ukázal, že robiť dobre človeku je vyššia hodnota ako čisto formálne plnenie tretieho prikázania.
„Synagógy“ sú modlitebne, v ktorých sa židovské obce stretali k bohoslužbám už od čias babylonského zajatia. Boli to bohoslužby slova, ktoré pozostávali z modlitby, predčítavania zo Svätých písem a ich výkladu.
„Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu.“ (Marek 2,27)
Kresťania slávia nedeľu ako „sviatočný deň“, lebo v nedeľu vstal Ježiš Kristus z mŕtvych. Preto je pre kresťanov svätenie nedele aj vyznaním zmŕtvychvstania Ježiša Krista.
Odkaz na význam nedele ako sviatočného dňa kresťanov nájdeme v Skutkoch apoštolov 20,7: „ Keď sa prvý deň po sobote zišli na lámanie chleba, zhováral sa s nimi Pavol...“ Rovnako ako v 1. liste Korintským 16,2 je nedeľa vyzdvihnutá ako prvý deň týždňa.
Nedeľa má byť dňom odpočinku a sviatočným dňom pre dušu. My svätíme nedeľu predovšetkým tým, že pri bohoslužbách prinášame Bohu úctu, vo viere prijímame Jeho slovo, v pokání prijímame odpustenie hriechov a dôstojne vo sviatosti Svätej večere prijímame telo a krv Ježiša Krista. Svätenie nedele tiež znamená, že pôsobenie bohoslužby sa prehlbuje a zostáva uchované.
Kto nemôže prísť na bohoslužbu, svätí nedeľu tak, že v modlitbe hľadá prepojenie s Bohom a náboženskou obcou. To platí napr. pre zamestnaných ako aj pre chorých, zdravotne postihnutých a pre starých ľudí.
Prikázanie Svätiť sviatočný deň vyžaduje od veriaceho, aby sa preskúšal, do akej miery dokáže zjednotiť svoje aktivity so zmyslom dňa zasväteného Pánovi.
„Cti otca svojho i matku svoju , aby si dlho žil na zemi.“
Štvrté prikázanie sa obracia na ľudí každého veku a vyžaduje, aby sa otcovi a matke preukazovala patričná pozornosť a úcta. Je to jediné prikázanie, ktoré sľubuje odmenu.
Štvrté prikázanie, ako Mojžišov zákon vôbec, súvisí s putovaním Izraelitov púšťou. Starším príslušníkom príbuzenstva sa muselo pri náročnom putovaní pomáhať a tak preukazovať úctu.
Prísľub „dlhého života“ sa chápal ako blaho a pohoda v pozemskom živote.
V Izraeli sa prikázanie chápalo tiež ako nariadenie pre dospelých, aby sa starali o starnúcich rodičov a aby ich ošetrovali v chorobe.
O dvanásťročnom Ježišovi sa píše, že sa poslušne podriadil svojej matke Márii aj jej mužovi Jozefovi: „ Potom šiel s nimi, prišiel do Nazareta a bol im poslušný“ (Lukáš 2,51). Obrátenie sa Ježiša k svojej matke je zreteľné, keď ju ešte v hodine smrti zveril do starostlivosti apoštola Jána (porov. Ján 19,27).
V listoch apoštola Pavla sú deti dôrazne napomínané k poslušnosti voči svojim rodičom.
Úlohou detí je, nezávisle od veku, aby si ctili svojich rodičov. Konkrétne uplatnenie prikázania sa dá uskutočniť rôzne, môžu sa líšiť vekom, sociálnym prostredím, spoločenským správaním.
Každá povinnosť dieťaťa byť poslušným je obmedzená upozornením apoštola Petra: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Skutky apoštolov 5,29).
Pojmom „sociálne prostredie“ človeka sa myslia životné podmienky, ku ktorým patrí pôvod, rodina a príbuzenstvo, príjem a majetok ,vzdelanie, povolanie a ďalšie okolnosti jeho života.
Keď si deti vážia svojich rodičov z lásky a vďaky, tak si ich vysoko ctia, sú poslušné a starajú sa o nich , tak bude na nich spočívať Božie požehnanie.
V predstave ľudí v časoch Starého zákona bol „dlhý život“ vyjadrením Božieho požehnania. V Novom zákone sa Božie požehnanie prejavuje hlavne v duchovných statkoch.
Duchovné statky prichádzajú od Boha a robia veriacich „bohatými“. K duchovným statkom patria o.i. láska, trpezlivosť, radosť z Ducha Svätého, poznanie pravdy v evanjeliách, spoločenstvo Božích detí, odpúšťanie hriechov , sviatosti, nádej v naplneni a účasti na zasľúbeniach Pána.
Áno, rodičia nesú veľkú zodpovednosť za priaznivý rast a výchovu detí a majú sa svojím bohoľúbim správaním postarať o to, aby svojim deťom nesťažovali úctu voči sebe navzájom. Keď si rodičia neplnia tieto povinnosti, tak nemôžu očakávať od svojich detí poslušnosť.
V žiadnom prípade nemožno hovoriť o poslušnosti detí voči rodičom založenej na štvrtom prikázaní, keď vzájomný vzťah rodičov a detí je v rozpore s týmto Božím prikázaním.
„Nezabiješ!“
Život je daný Bohom. On sám je Pánom nad životom a smrťou. Nikomu neprináleží, aby ľudský život ukončil.
Doslovný preklad prikázania z hebrejského textu hovorí: „Nesmieš zabíjať.“ Týmto piate prikázanie zakazuje ľuďom svojvoľne zabiť. Toto sa výslovne nevzťahovalo na vojenskú službe a trest smrti.
Ježiš neobmedzil dodržiavanie tohto zákona na jeho doslovné plnenie. Ťažiskom preň bolo vnútorný postoj, zmýšľanie človeka.
Preto povedal: „ Počuli ste , že otcom bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu“ (Matúš 5,21.22). V 1. liste Jána 3,15 sa doplňujúco píše: „Každý, kto nenávidí brata, je vrah.“
Počiatok i koniec ľudského života je v len v Božích rukách. Lebo len On je Pánom nad životom a smrťou.
Aj keď dnes na zemi vládne veľa násilia a mnoho ľudí len nepatrne dbá na život iných, toto prikázanie je nezmeniteľné. Ono zahŕňa – popri zákazu ukončiť život – súčasne príkaz ľudský život si vážiť, chrániť a zachovávať ho .
Každé porušenie piateho prikázania je hriech. Z tohto vyplýva, že vina, ktorá týmto porušením voči Bohu vznikne, môže byť rôzna.
Áno. Nenarodený život sa musí ctiť a chrániť. Vychádza sa z toho, že od okamihu počatia je ľudský život darovaný Bohom.
Áno, lebo Bohom daný život je aj Ním ukončený.
Áno, aj usmrtenie v sebaobrane je previnením voči piatemu prikázaniu.
Usmrtenie vo vojne je previnením voči piatemu prikázaniu. Z tohto prikázania vyplýva pre jednotlivcov zodpovednosť, aby sa, nakoľko je len možné, vyhli usmrteniu. V jednotlivých prípadoch sa môže stať , že dôsledkom takého konania vôbec previnenie voči Bohu nevznikne.
Kto vykoná aktívnu eutanáziu - to znamená, kto vykoná skutok, ktorý vedie k smrti umierajúceho –prekročí piate prikázanie.
Pasívna eutanázia – zanedbanie opatrenia , ktoré predlžuje život – sa za prísnych predpokladov nepovažuje za porušenie piateho prikázania. Rozhodnutie o zrieknutí sa život predlžujúcich opatreniach prislúcha predovšetkým samotnému pacientovi. Ak chýba prejav vôle, musí sa toto rozhodnutie urobiť veľmi zodpovedným posúdením v záujme umierajúceho ústnou dohodou medzi lekárom a príbuznými.
Žiadnemu človeku neprináleží , aby ukončil ľudský život. Vykonaním trestu smrti sa poruší Boží poriadok. Trest smrti neuznáva novoapoštolská cirkev ako odstrašujúci prostriedok k ochrane spoločnosti.
Nie, zabíjanie zvierat nespadá pod piate prikázanie. Boh výslovne povolil, aby zvieratá slúžili ľuďom na potravu (porov. 1Mojžiš 9,3). Ale aj život zvierat je potrebné rešpektovať; to vyplýva zo spoluzodpovednosti človeka za zachovanie stvorenia.
„Nescudzoložiš.“
Manželstvo je zámer Boha vytvoriť na celý život spoločenstvo muža a ženy. Základom pre toto rozhodnutie je obojstranná slobodná vôľa. Dosvedčuje sa to verejne sľubom vernosti.
Nevera sa spácha, ak ženatý / vydatá majú pohlavný styk s niekým iným než so svojím manželským partnerom. Rovnako neverou je, ak slobodný / slobodná má pomer s človekom viazaným manželstvom.
Už v časoch Starého zákona sa manželstvo považovalo za zväzok, ktorý je pod Božou ochranou a požehnaný modlitbou. Nevera bola vtedy trestaná smrťou.
„Lebo my sme deti Najsvätejšieho a naše manželstvo nemôže začať ako pohania, ktorí nepoznajú Boha. Postavili sa a modlili sa prosiac, aby im Boh preukázal milosrdenstvo a spásu.“ (Tobiáš 8,5.6)
Ježiš Kristus sa vyjadruje jednoznačne k monogamii (jedno manželstvo). Je to úmysel Boha dať veriacemu kresťanovi patričnú formu manželského spolužitia muža a ženy.
Ježiš šiestym prikázaním poukázal na jeho pôvodný význam: v reči na vrchu povedal: „ Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci“ (Matúš 5,28). To znamená, že človek napriek bezchybnému spôsobu života sa môže dopustiť „nevery v srdci“, teda v myšlienkach.
„Monogamia“ znamená, že jeden muž je ženatý s jednou ženou a žena je vydatá za jedného muža. Starý zákon pojednáva o „mnohoženstve“ („polygamia“) v tom zmysle, že jeden muž bol ženatý s viacerými ženami.
Rozvod sa v Novom zákone hodnotí ako previnenie voči šiestemu prikázaniu. „Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj“ (Marek 10, 9). Jediná výnimka pre rozvod je, ak sa partner v manželstve dopustil nevery (porov. Matúš 19,9).
Výpovede k rozvodu v Novom zákone slúžili predovšetkým k tomu, aby sa zlepšila situácia žien, ktoré mali v antike len veľmi obmedzené práva. Žena mala byť chránená pred tým, aby mohla byť mužom úmyselne odohnaná.
Manželstvo je založené na nezrušiteľnosti (porov. Matúš 19,6; Marek 10,9). Z tohto dôvodu je prikázané, aby sa manželstvo chránilo a podporovalo.
Z toho tiež vyplýva, že partneri v manželstve si majú byť navzájom verní. K povinnostiam z prikázania patrí, že partneri sa budú skutočne snažiť na spoločnej ceste životom kráčať v bohabojnosti a láske.
Rozvedení i oddelene žijúci majú svoje miesto v náboženskej obci a je o nich ich duchovnými pastiermi bezvýhradne postarané. Rozvedení i oddelene žijúci nie sú vylúčení od prijatia sviatostí.
Rozvedení, ktorí chcú nanovo vstúpiť do manželstva, na ich prianie im je udelené manželské požehnanie.Tým im je daná možnosť pre nový začiatok.
Stále je potrebné mať pred očami, že Ježiš sa s ľuďmi stretával, nie aby ich trestal, ale v láske a milosti (porov. Ján 8, 2-11).
„Nepokradneš.“
Je zakázané, aby sa siahlo na majetok blížneho. Majetok blížneho sa nesmie neprávom ani privlastniť, ani ho poškodiť.
Pôvodne sa prikázanie vzťahovalo na krádež, predovšetkým na únosy. Pritom išlo o to, aby boli chránení slobodní muži, aby neboli okradnutí, predaní alebo zajatí. Škody spôsobené na majetku sa dali odčiniť materiálnym odškodnením, únos naproti tomu bol v Izraeli potrestaný smrťou: „ Kto ukradne človeka – predá ho, alebo sa nájde v jeho moci, prepadne smrti“ (2Mojžiš 21,16).
Aj krádež cudzieho majetku bola vystavená trestu; Mojžišov zákon vyžadoval nápravu chýb: „ Ak niekto ukradne vola alebo ovcu, zabije ich či predá, nahradí päť volov za vola a štyri ovce za ovcu“ (2Mojžiš 21,37).
Ježiš označil krádež za hriech. Krádež má svoj pôvod v zmýšľaní človeka. „Lebo zo srdca pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania. Toto je, čo poškvrňuje človeka“ (Matúš 15,19.20).
Krádež v samotnej podstate spočíva v tom, keď človek odcudzí materiálny alebo duchovný majetok druhého človeka. Ale aj klamstvo, úžera, zneužitie ťažkej situácie, sprenevera, defraudácia, zamlčanie príjmov kvôli daniam, korupcia a míňanie zverených peňazí sa musia považovať za porušenie siedmeho prikázania.
Siedme prikázanie vyzýva k tomu, aby sa blížnemu neutŕhalo na cti a jeho dobrom mene, aby nebola dotknutá jeho dôstojnosť .
Úžerníci zneužívajú druhých, tým, že za tovar alebo výkon požadujú prehnanú, neprimeranú cenu.
Sprenevera je, keď sa siahne na majetok druhého, ktorý mu bol zverený.
Pojmom korupcia sa jednej strane rozumie, že sú ponúknuté služby ( predovšetkým peniaze), aby sa niečo dosiahlo, a druhý získal to , čo mu nepatrí (úplatky). Na druhej strane korupcia je, keď niekto berie úplatky.
„Nevypovieš krivé svedectvo voči svojmu blížnemu!“
„Krivé svedectvo“ je lživá výpoveď voči druhému človeku. Každá „krivá výpoveď“ je klamstvo. Podstatou tohto prikázania je požiadavka, aby sa podľa pravdy hovorilo i konalo.
Ôsme prikázanie sa týka predovšetkým krivej výpovede pred súdom. Falošné obvinenia, ako aj nepravdivá svedecká výpoveď môžu byť „krivým svedectvom“ v zmysle prikázania.
Pri preukázaní viny, že svedok pred súdom krivo svedčil, trest, ktorý by bol rozsudkom uložený obžalovanému, bol by ním rovnako potrestaný tento svedok. (porov. 5Mojžiš 19,18.19).
Ježiš Kristus viackrát upozorňoval na ôsme prikázanie. Poukázal na to, že porušenie tohto prikázania je prejavom zvráteného zmýšľania a pošpinením človeka (porov. Matúš 15, 18-20).
Dnes ôsme prikázanie znamená, vychádzajúc z jeho pôvodného významu, zákaz akéhokoľvek nepravdivého prejavu a konania. Aj milosrdná lož, polopravdy, výpovede, ktoré skutočný stav veci zatajujú, ako aj ohováranie sú v rozpore s ôsmym prikázaním. Aj vystatovanie a zveličovanie, faloš a pokrytectvo, rozširovanie klebiet, zlomyseľné ohováranie a líškanie sú prejavom klamstva.
Každý je povinný, aby sa snažil o úprimnosť a pravdovravnosť. Aj správanie v spoločnosti i obchodnom živote sa má orientovať na ôsme prikázanie.
Tvrdenia o druhých , ktoré nie sú pravdivé a nimi škodia, dotýkajú sa cti človeka alebo ho urážajú, sa označujú ako ohováranie alebo zlomyseľné klebety.
Kresťania sú vyzývaní k tomu, aby vykonávali „pravdivé svedectvá“, tým, že veria v evanjelium a v súlade s ním vedú svoj život.
„Nepožiadaš dom svojho blížneho!“
„Nepožiadaš ani jeho manželku, ani nič, čo je jeho!“
Posledné dve z desiatich prikázaní sú obsahovo veľmi úzko vzájomne prepojené. Preto sú často rátané ako jedno prikázanie.
Obe prikázania existujú v Svätom písme v rozličnom znení. V 2Mojžiš 20,17 sa ako prvé pomenúva dom blížneho a naproti tomu v 5Mojžiš 5,21 je najprv spomenutá žena.
Podstatou deviateho a desiateho prikázania je výpoveď: „Nemáš byť žiadostivý!“. Týmto nie je zakázaná každá forma ľudskej túžby, ale nemravná žiadostivosť po manželskom partnerovi blížneho alebo po jeho majetku.
Nasmerovať túžbu na to, čo je druhému milé a je hodnotné, príp. mu patrí , je hriešnou túžbou. Tá pôsobí ničivo, môže narásť až do chamtivosti a prameniť do závisti.
Od samého počiatku sa diabol pokúša, aby naviedol ľudí na hriech a tým v nich prebudil žiadostivosť a chuť na zakázané.
V Starom zákone je opísaný príklad o extrémnych následkoch túžby po žene, keď kráľ Dávid sa z tejto túžby dopustil podvodu, cudzoložstva a vraždy (porov. 2Samuel 11).
Keď človek neovláda hriešnu túžbu, vedie ho to k uskutočneniu skutku. Následky sú opísané v liste Jakuba 1,15: „ Žiadosť potom, čo počala, porodí hriech , a hriech – vykonaný – splodí smrť“.
V liste Galatským 5, 19 – 25 sa píše, že hriešna túžba vedie k hriešnemu konaniu. Tu je to označené ako „skutok tela“. Voči žiadostivosti Biblia stavia pojem mravnú čistotu, zdržanlivosť. Tá sa prejavuje v sebaovládaní a vo zrieknuti sa hriešnych túžob.
„Skutky tela sú aj necudnosť, smilstvo, nečistota, výstrednosť, modloslužobníctvo, čarovanie, hašterivosť, žiarlivosť, zlosť, hádky, spory, rozkol, závisť, nadmerné pitie, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som vám už prv povedal, že tí, čo pášu také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho.
Ale ovocie Ducha je: láska , radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon.
Tí, čo prináležia Kristu Ježiši, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami. Ak Duchom žijeme, aj obcujeme podľa Ducha.“ (Galatským 5,19-25)
Deviate a desiate prikázanie stanovuje človeku úlohu, aby si strážili čistotu srdca. Musí zabrániť pokušeniu konať nemravné skutky.
„A ako poslušné deti nepripodobňujte sa predošlým žiadostiam z časov nevedomosti, ale ako svätý je Ten, ktorý vás povolal, aj vy svätí buďte v celom počínaní.“ (1Peter 1,14.15)