Vyhľadávanie náboženských obcí a oblastí

 

Katechizmu v otázkach a odpovediach

04. Človek, ktorý potrebuje vykúpenie

Odvtedy, ako človek upadol do hriechu, je každý hriešnikom, lebo bol zlom navedený k hriechu. Žiaden človek nemôže žiť bez hriechu, každý je do hriechu zapletený. Boh chce oslobodiť človeka z tohto stavu, to znamená vykúpiť ho.

Upadnutie do hriechu a následky: pozri otázky 88. a ďalšie

„Vykúpenie“ v tomto zmysle sa týka pôvodného významu slova vyvliecť sa zo siete a pút. Vykúpenie v súvislosti s Ježišom znamená, že človek zapletený do hriechu sa oslobodí od pút zla.

Odkiaľ pochádza zlo sa nedá ľudským rozumom pochopiť a vysvetliť.

Zlo je ničivá , Bohu odporujúca moc.

Zlo sa prejavuje rozličným spôsobom – napr.: v ničení, klamstve, závisti, chamtivosti. To nakoniec vedie k smrti.

Áno, zlo vystupuje aj ako osoba alebo zjavenie a pomenúva sa o.i. ako „diabol“ či „satan“(porov. Matúš 4,1; Marek 1,13). Ako nepriateľ Krista je označovaný aj ako „antikrist“.

Boh ponúkol ľuďom možnosť, aby sa rozhodli pre poslušnosť alebo neposlušnosť. Keď sa človek od neho odvrátil a rozhodol sa pre neposlušnosť, na svetlo Božie sa dostalo zlo. Zlo teda nie je výtvorom Boha, ale On umožnil, aby sa ľuďom ponechala sloboda rozhodovania.

Nie, zlo navždy nebude. Už Ježišom Kristom bola zlomená moc zla. V 1. liste Jána 3,8 sa píše: „Na to sa zjavil Syn Boží, aby maril skutky diablove.“

Po ríši pokoja a mieru bude daná zlu posledná možnosť, aby sa postavil voči Bohu. Potom sa stane absolútne neúčinným. V novom stvorení pre zlo nebude viac miesta.

Ríša pokoja: pozri otázky 575. a ďalšie

Boh prikázal Adamovi a Eve, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla, ktorý rástol uprostred Rajskej záhrady. Boh ich aj upozornil, aké následky bude mať porušenie prikázania: „Lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš“ (1Mojžiš 2,17). Diabol ovplyvnil človeka a vzbudil v ňom pochybnosti o Božom slove: „Vy vôbec nezomriete, ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh a budete vedieť, čo je dobro a čo zlo“ (1Mojžiš 3,4.5). Adam a Eva upadli do hriechu. Vzopreli sa Bohu, prekročili jeho prikázanie a jedli plody zo stromu. Táto neposlušnosť voči Bohu sa označuje ako „upadnutie do hriechu“.

Upadnutie do hriechu prinieslo zmeny v živote človeka, ktoré človek zvrátiť nemohol . Človek sa bál Boha a skrýval sa pred ním. Aj vzťah medzi ľuďmi navzájom bol narušený, rovnako ako vzťah človeka k stvoreniu.

Odvtedy je život človeka plný námahy a je ohraničený: „... pretože si prach a do prachu sa vrátiš“ (1Mojžiš, 3,19).

Ďalším dôsledkom upadnutia do hriechu bolo odlúčenie človeka od Boha: Boh vyhnal človeka z rajskej záhrady (porov. 1Mojžiš 3,23.24).

„Poslal ho Hospodin Boh von zo záhrady Éden obrábať pôdu, z ktorej bol vzatý. Potom zahnal človeka a na východ od záhrady osadil cherubov s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.“ (1.Mojžiš 3, 24)

Božia láska k človeku, ktorý upadol do hriechu zachovaná. Napriek neposlušnosti sa svojich ujal: Vo svojej starostlivosti odel Boh Adama a Evu odevom z kože (porov. 1Mojžiš 3,21).

Láska Boha k hriešnemu človeku sa prejavuje dokonalým spôsobom, v zoslaní Ježiša Krista, ktorý zvíťazí nad hriechom. „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rímskym 5,18.19)

Po upadnutí do hriechu rástli hriechy ľudstva hrozivou mierou. Najprv Kain .napriek napomenutiam Boha, zabil svojho brata Ábela (porov. 1Mojžiš 4,6 -8).

Nastali časy, keď ľudia hrešili stále viac. Boh sa rozhodol, že ich potrestá a zoslal potopu. Len Noe našiel milosť u Boha. Na príkaz Boha postavil Noe archu, v ktorej našiel so svojou rodinou záchranu (porov. 1Mojžiš 6,5-7.17.18).

Ľudia aj po potrestaní súdom zostali neposlušní voči Bohu. Biblia opisuje ako príklad stavanie Babylonskej veže. Boh znemožnil staviteľom stavanie veže pre ich povýšenectvo a túžbu po sláve: Zariadil, že si navzájom viac nerozumeli. (porov. 1Mojžiš, 11,1-8)

„Nato Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: Poďme na pole. Keď boli na poli, Kain napadol brata Ábela a zabil ho.“ (1Mojžiš 4,8)

Áno, od čias upadnutia do hriechu podľahli všetci ľudia moci hriechu. Hriech vedie k odlúčeniu od Boha, to znamená , že vedie k duchovnej smrti: „Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť, tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili“ (Rímskym 5, 12). U ľudí stále pretrváva náklonnosť k hriechu (Konkupiscencia); vlastnou silou sa človek nemôže navrátiť do stavu bezhriešnosti.

duchovná smrť: pozri otázky 89. a ďalšie

Náklonnosť k hriechu( konkupiscencia): Upadnutím do hriechu vznikla u ľudí náklonnosť k hriechu. Toto sa volá „konkupiscencia“. Z toho vznikajú hriešne myšlienky a konanie. Hoc hriechy sú odpúšťané, náklonnosť k hriechu pretrváva.

Áno, z upadnutia človeka do hriechu vznikli ďalekosiahle následky na stvorenie: „Pretože si ... jedol zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť, nech je pre teba prekliata pôda. S námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny“ (porov. 1Mojžiš 3,17.18). Pôvodné dokonalé stvorenie bolo tak narušené. Aj stvorenie musí byť oslobodené od kliatby, ktorá na ňom spočíva.

„Stvorenstvo nebolo totiž podrobené pominuteľnosti dobrovoľne, ale skrze toho, ktorý ho podrobil. Trvá však nádej, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené z otroctva skazy do slobody a slávy Božích detí. Vieme totiž, že všetko stvorenstvo až podnes spoločne vzdychá a spoločne trpí pôrodné bolesti.“ (Rímskym 8,20-22)

Hriech je všetko, čo sa stavia na odpor Božej vôli a je v rozpore s existenciou Boha. Teda všetky slová, skutky a myšlienky, ktoré sú proti Božej vôli a existencii. Hriechom je aj zámerné zanedbávanie konať dobro (porov. Jakub 4, 17). Každým hriechom voči Bohu si nakladá človek vinu na seba.

Hriech je absolútny, nemôže byť spochybňovaný. Oddeľuje od Boha. Naproti tomu môžeme ale vychádzať z toho, že Boh vinu, ktorú človek kvôli hriechu na seba naložil, On vo svojej spravodlivosti a milosrdenstve hodnotí rôzne.

Vysvetlenie k miere viny: Je rozdiel v hodnotení viny, či napríklad niekto niečo ukradne z hladu, alebo aby uspokojil svoje potreby mať luxus . V oboch prípadoch sa tu jedná o hriech, totiž porušenie siedmeho prikázania. Vina tohto hriechu, ktorú si tým človek na seba nakladá, je predsa rozdielna. Boh vo svojej vševedúcnosti posudzuje vždy spravodlivo v tom, do akej miery sa človek hriechom previnil. Človek je vystavený aj rôznym vplyvom a situáciám, ktoré zohrávajú svoju úlohu, ako napríklad skladba spoločnosti, núdzový stav alebo chorobné stavy.

Aby sa človek dostal do blízkosti Boha, musia mu byť odpustené hriechy.

Odpustenie hriechov: pozri otázku 652.

Boh určuje, čo je hriech. Človek o tom sám nemôže v žiadnom prípade rozhodovať.

Čo je hriech, teda čo odporuje Božej vôli, sa dozvieme zo Svätého Písma.

  • Previniť sa voči Božím prikázaniam (porov. 2Mojžiš 20,20).
  • Porušiť sľuby, ktoré boli dané Bohu (porov. 5Mojžiš 23.22).
  • Odmietať vieru v Boha (porov. Ján 16,9).
  • Chamtivosť, závisť a porovnávanie sa.

Na to zreteľne poukazuje Duch Svätý v kázni.

Boh daroval človeku svedomie, rozum a vieru. Keď človek tieto dary využíva, tak sú správnou odpoveďou pomoci Boha človeku.

Svedomie, rozum a viera majú byť zamerané na Ježiša Krista.

Svedomie môže pomôcť pri rozhodnutiach, ktoré zodpovedajú Božej vôli. Svedomím sa zvažuje, čo je dobré a čo zlé. Ak sa svedomie človeka riadi rozumom a vierou, dokáže si uvedomiť, či sa svojim správaním neprevinil pred Bohom a svojim blížnym.

Rozum môže u ľudí usmerňovať ich správanie tak, aby sa to páčilo Bohu. Rozum sa prejavuje v tom, že človek je za svoje správanie zodpovedný pred Bohom aj pred blížnym. Rozum sa uplatňuje, aby sme rozumeli evanjeliu a priznávali sa k viere.

Áno. Ľudskému rozumu vo svojej ohraničenosti nie je možné pochopiť Boha v jeho nekonečnosti. Božia existencia a konanie presahujú všetok ľudský rozum (porov. Filipským 4,7). Preto rozum nemôže byť meradlom všetkých vecí.

„A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude hájiť vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježiši .“ (Filipským 4,7)

Viera obsahuje dôveru, poslušnosť a vernosť voči Bohu. Z toho človek získa dôveru v Božie milosrdenstvo a pomoc. V Liste Židom 11,1 sa k tomu píše: „Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame a dôvodom toho, čo nevidíme.“

Na začiatku viery stojí vždy Boh, ktorý sa zjavuje cez slovo a skutky. Viera je Boží dar. Skutočná viera závisí od milosti Božieho vyvolenia.

Súčasne je viera aj úlohou pre človeka. Či a do akej miery človek ku viere dospeje, závisí tiež od jeho vlastnej účasti: Človek musí chcieť veriť. Preto je potrebné modliť sa za  vieru.

„ Verím! Pomôž mojej neviere!“ (Marek 9,24)

Človek je vyzývaný, aby prijal Božie slovo, aby mu dôveroval a podľa neho sa správal. Ježiš Kristus vyzýval: „Verte v Boha a vo mňa!“ (Ján 14,1). On zvestoval, že „ ...aby nikto nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (Ján 3,16). Následky neviery sa prejavili vo všetkých dôsledkoch: „Preto som vám povedal, že zomriete vo svojich hriechoch. Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch" (Ján 8, 24)

„ Teda viera je z počúvania a počúvanie cez slovo Ježiša Krista.“ (Rímskym 10,17)

Viera v Ježiša Krista je predpokladom pre spásu:

  • že Boh sa zmieri s hriešnikom,
  • že človek sa môže stať Božím dieťaťom (porov. Ján 1,12),
  • že človek môže dôjsť do večného spoločenstva s Bohom.

„Bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu...“ (Židom 11,6)

V Svätom Písme sa pojem „spása“ používa v zmysle „záchrana“, „uchovanie“ a „vykúpenie“. „Dejinami spásy“ sa rozumie konanie Boha, ktorý dáva ľuďom možnosť dôjsť ku spáse.

Udalosti od upadnutia do hriechu až po nové stvorenie sú označované ako Boží „plán spásy“. My, ľudia, nepoznáme Boží plán spásy v celej plnosti, ale môžeme z priebehu dejín spásy poznať Boží zámer, ako chce ľuďom pomôcť.

Spôsob a miera spásy sú v jednotlivých úsekoch dejín spásy rozdielne. Nad všetkým je Božia vôľa záchrany, ktorá platí pre všetkých ľudí v akejkoľvek dobe.

Nádej na spásu v čase Starého zákona bola najprv zameraná na záchranu z pozemskej biedy a zajatia. Postupne sa vzťahovala nádej na spásu Izraela stále zreteľnejšie na očakávaného Mesiáša.

Ježiš Kristus je pôvodcom večnej spásy: „A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú“ (Židom, 5,9). On je jediným sprostredkovateľom medzi Bohom a človekom (porov 1Timotej 2,5). V Skutkoch apoštolov sa svedčí: „ A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“

Ježiš Kristus je Spasiteľ zoslaný Bohom, Vykupiteľ, ktorý zvíťazil nad hriechom. V Ňom nájde človek spásu za chyby, ktoré spôsobil hriech: obeť, ktorú Ježiš Kristus priniesol na kríži, umožňuje oslobodenie od hriechu a zrušenie odlúčenia od Boha.

„Sprostredkovateľ“: Ježiš Kristus je na jednej strane sprostredkovateľom v zmysle zmierovateľa medzi Bohom a človekom. To znamená, že zastupuje človeka pred Bohom a Boha pred ľuďmi. Je orodovník ľudí pred Bohom a ľudí zoznamuje s Božou vôľou. Na druhej strane je „sprostredkovateľ“ cesty spásy; privádza človeka naspäť do spoločenstva s Bohom.

„Jeden je totiž Boh, aj jeden Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, ktorý dal seba za všetkých ...“ (1Timoteovi 2,5.6)

Spása je ponúknutá všetkým ľuďom skrze Ježiša Krista, a  ako živým, tak aj mŕtvym.

Žijeme v časovom úseku Božieho plánu spásy, v ktorom sa zhromažďuje náboženská obec - nevesta a pripravuje sa na opätovný príchod Ježiša Krista. K tomu sprostredkúvajú apoštoli spásu zvestovaním Božieho slova a udeľovaním sviatostí.

Spoločenstvo Kristovej nevesty: pozri otázky 455.,557.,561. a ďalšie

Nikto nemôže dosiahnuť spásu sám od seba. Človek môže dosiahnuť spásu tým, že verí v Ježiša Krista a na sebe nechá pôsobiť to, čo Ježiš Kristus dal človeku pre spásu: sviatosti a Božie slovo.

Sviatosti: pozri otázky 472. a ďalšie

Spoločenstvo Kristovej nevesty sa pri Jeho opätovnom príchode prostredníctvom svadby v nebi dostane do večného spoločenstva s Bohom.

Podľa Svätého písma sa Boží plán spásy naplní novým stvorením.

Vyvolenie je založené na Božej vôli. Rozhodnutie Boha nemôže nikto ovplyvniť.

Boh povoláva jednotlivcov alebo skupiny z ľudí, pretože s nimi má istý zámer . Berie ich tým na zodpovednosť.

Áno, už pri stvorení sa zdôrazňuje Božie vyvolenie: Boh si zo všetkých svojich bytostí vyvolil človeka a dal mu poverenie, aby si podmanil zem.

Mnoho ďalších príkladov pre vyvolenie možno nájsť v Starom zákone:

  • Noe bol vyvolený, aby postavil archu.
  • Abrahám, Izák a Jakub boli vyvolení k tomu, že prostredníctvom nich budú požehnané všetky pokolenia zeme.
  • Mojžiš bol k tomu vyvolený, aby vyviedol ľud Izraela z egyptského otroctva a Jozua bol vyvolený k tomu, aby priviedol národ do zasľúbenej zeme.
  • Aj izraelský národ bol vyvolený: „ Lebo ty si Hospodinovi, svojmu Bohu, svätým ľudom. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si Mu bol vlastným ľudom medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi. Nie preto sa Hospodin priklonil k vám a vyvolil si vás, žeby ste boli väčší ako všetky národy – veď vás bolo najmenej zo všetkých národov – ale preto, že vás Hospodin miloval ...“ (porov. 5Mojžiš 7, 6-8).

Ježiš si vyvolil zo zástupu svojich učeníkov apoštolov a vyslal ich do sveta s poverením, aby učili a krstili. Tým sa vyvolenie nestalo ohraničené len pre izraelský národ, ale vzťahuje sa na všetkých, ktorí veria v Ježiša Krista, aj na Židov , aj na pohanov. Tak je ľud Nového zákona vyvolený Bohom (porov. 1Peter 2,9).

Peter bol vyvolený k osobitnej službe v cirkvi, k Petrovmu povereniu.

Petrove poverenie: pozri vysvetlenie k otázke 457.

Pohanmi boli v časoch Starého zákona označovaní všetci, ktorí nepatrili k izraelskému národu, teda ľudia, ktorí neslúžili Bohu Abraháma, ale iným bohom. Aj v Novom zákone boli Nežidia označovaní ako „pohania“, či boli pokrstení alebo nie.

Nie, nikto nemá nárok na vyvolenie Bohom, lebo ono je založené na slobodnom Božom rozhodnutí .

Vyvolenie sa nedá pochopiť ľudským uvažovaním.

Z pohľadu evanjelia je vyvolenie darom Božej lásky. Človek má dar slobody rozhodovania a záleží na ňom , či tento dar prijme, alebo ho odmietne.

Vyvolenie Bohom neznamená, že by bolo vopred určené , ako človek bude jednať.

Boh vyvolil človeka k jeho vlastnej spáse, ale aj k spáse iných. Keď si Boh vyvolí človeka, sú s tým spojené úloha a zodpovednosť. Prijatie vyvolenia vo viere znamená dôsledne nasledovať Ježiša Krista, pôvodcu spásy, teda svoj život si usporiadať podľa evanjelia. To znamená, že sa nám dostane Božieho požehnania.

Vyvolenie má účinky pre budúcnosť: Keď Ježiš Kristus nastolí ríšu pokoja, kráľovské kňazstvo zvestuje všetkým ľuďom posolstvo o spáse v Kristovi.

Vyvolení sú tí ľudia, ktorí majú účasť na prvom vzkriesení.

Spása: pozri otázku 243.
Kráľovské kňazstvo: pozri otázku 577.
Prvé zmŕtvychvstanie: pozri otázky 574., 575.

Požehnanie je prejav Božej náklonnosti, ktorý si nik nemôže zaslúžiť. Byť požehnaným znamená, prijať od Boha dobrodenie. Požehnanie má v sebe Božiu silu a je prísľubom, že Boh nám daruje pomoc a sprevádzanie. Protikladom požehnania je prekliatie.

Boh sprostredkúva svoje požehnanie častokrát cez ľudí, ktorí sú Ním k tomu poverení . Nikto sa nemôže požehnať sám.

Požehnanie sa prejaví , keď sa prijme vo viere. Či bude mať trvalý účinok , záleží aj od postoja a zmeny myslenia požehnaného.

Požehnanie je Boží dar, ktorý sa môže neustále obnovovať . Požehnanie sa môže cez požehnaného vzťahovať aj na budúce generácie.

Boh požehnal všetky bytosti a do celého života vložil zákon rozmnožovania. On zveril človeku stvorenie a požehnal ho pre úlohy s tým spojené. Toto Božie požehnanie sa prekliatim hriechu stalo síce obmedzené vo svojom účinku, ale nie zrušené. Boh ho obnovil po potope.

Čo toto požehnanie zahŕňa, je zreteľne vyjadrené v Božom prísľube: „Dokiaľ však zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani nebolo nikdy neprestanú“ (1Mojžiš 8,22).

V Novom zákone sa o  požehnaní stvorenia píše: „Veď zem, ktorá vpíja dážď, často na ňu padajúci a plodí užitočnú bylinu tým, pre ktorých býva obrábaná, dostáva požehnanie od Boha“ (Židom 6,7). Toto požehnanie je pre dobro všetkých ľudí, prospieva všetkým.

„Veď On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých a posiela dážď na spravodlivých a na nespravodlivých.“ (Matúš 5, 45 b)

Prísľub o požehnaní je súčasťou Zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Izraelom. V Starom zákone sa Božie požehnanie prejavuje predovšetkým v pozemskom blahu. K tomu patria napríklad víťazstvo v boji proti nepriateľovi, dlhý život, bohatstvo, početné potomstvo, úrodnosť krajiny.

Abrahám bol požehnaný Bohom: „ Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme“(1Mojžiš 12,2.3).

Toto požehnanie presahuje prísľub osobného blaha. On uschopnil Abraháma, aby sa stal požehnaním pre druhých.

Starý zákon: pozri vysvetlenie k otázke 175.

Božie požehnanie pre Izraelský ľud záviselo od toho, či samotnému Bohu slúžil a počúval jeho prikázania alebo nie. Ak bol národ voči Bohu neposlušný, bola s tým spojená kliatba. Rozhodnutie o tom bolo v rukách národa: „ Ajhľa, predkladám vám dnes požehnanie i kliatbu. Požehnanie, ak budete poslúchať prikázania Hospodina, svojho Boha, ktoré vám dnes dávam a kliatbu, ak nebudete poslúchať prikázania Hospodina, svojho Boha“ (5Mojžiš 11,26.28).

Božie požehnanie v Novom zákone pochádza od Ježiša Krista.

Nový zákon: pozri vysvetlenie k otázke 175.

Ježiš požehnával svojím slovom, zázrakmi, svojím spôsobom života . Na deti žehnajúc kládol ruky, hriešnikom odpúšťal hriechy. Najväčšie požehnanie spočíva v tom, že obetoval svoj bezhriešny život na zmierenie všetkých ľudí.

Obeť Ježiša: pozri otázky 90.,99.,177. a ďalšie

Božie požehnanie, ktoré sa cez Ježiša Krista stalo dostupným, má podstatu v duchovne. O tom sa píše v liste Efezským 1,3: „Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním.“

Toto požehnanie obsahuje okrem iného:

  • vyvolenie pred stvorením sveta (porov. Efezským 1,4),
  • vykúpenie a odpustenie hriechov (porov.Efezským 1,7),
  • nahliadnutie do Božej vôle (porov. Efezským 1,9),
  • predurčenie dedičstva budúcej slávy (porov.Efezským 1,11),
  • poznanie Božej pravdy v evanjeliu (porov.: Efezským 1,13),
  • sväté zapečatenie darom Ducha Svätého (porov. Efezským 1,13).

Mnohé Božie požehnania sa sprístupňujú veriacim pri bohoslužbách. Aj obeť prináša požehnanie – to je základná skúsenosť kresťana.

Človek je vyzývaný, aby sa za Božie požehnanie modlil a aby sa správal tak, aby ho bol hoden.

Veriaci preukazuje svoju vďaku za Božie požehnanie bohabojnosťou a poslušnosťou a tie sa prejavujú v živote veriaceho.

Obeť a požehnanie: pozri otázku 738.

Plnosť požehnania spočíva v tom, aby mal človek naveky účasť na Božej sláve.

Áno, Boh dal národu Izraela zákon cez Mojžiša. Je obsiahnutý v piatich knihách Mojžiša a volá sa „Mojžišov zákon.“ Jeho podstata je zhrnutá v Desiatich prikázaniach. Rovnako súčasťou Mojžišovho zákona je prikázanie: Milovať Boha a blížneho.

Mojžišov zákon usmerňuje konanie človeka tak, aby našlo zaľúbenie u Boha. Je to Bohom daná pomoc človeku, ukazuje mu cestu k dobru a pomáha odmietať zlo.

„Hospodin ti oznámil, človeče, čo je dobré a čo žiada od teba: len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom.“ (Micheáš 6,8)

V časoch Starého zákona platil Mojžišov zákon v izraelskom národe ako najvyššie a záväzné nariadenie . Bol chápaný ako cesta ku spáse. Vychádzalo sa z toho, že človek dodržiavaním tohto zákona sa stane Bohu milý a bude Bohom prijatý.

Mojžišov zákon z pohľadu evanjelia nie je cestou ku spáse. Ale ukazuje cestu, ktorá ku spáse vedie: Ježiša Krista.

Nikto nemôže dodržať celý zákon. Preto nie je možné, aby človek dosiahol spásu vlastným snažením. Človek si musí uznať: „Som hriešny a potrebujem odpustenie hriechov.“ Odpustenie hriechov však predpokladá vieru v Ježiša Krista.

Spása, dosiahnutie spásy: pozri otázky 243., 248. a ďalšie

Obsahom evanjelia je konanie Boha v Ježišovi Kristovi pre spásu ľudí. Evanjelium zahŕňa všetko, čo Ježiš učil a čo sa týka jeho osoby od narodenia až po smrť na kríži, jeho zmŕtvychvstanie a opätovný príchod. V evanjeliu je zreteľné, že Ježiš Kristus je jediná cesta ku spáse.

Evanjelium sa pomenúva aj ako „slovo o kríži“ (1. list Korintským 1,18) a „slovo o zmierení“ (2. list Korintským 5,19).

Zákon i evanjelium – obe poukazujú na Božiu vôľu, aby sa pomohlo hriešnikovi ku spáse.

Zákon poukazuje predovšetkým na príkazy a zákazy, ktoré by viedli človeka k takému správaniu, aby u Boha našiel zaľúbenie. Jediný človek, ktorý tento zákon naplnil, bez jeho prekročenia, je Ježiš Kristus: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ ( Matúš 5, 17).

To vždy platné a nutné z Mojžišovho zákona zhrnul Ježiš Kristus v zákone Božej lásky a lásky k blížnemu: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou...Budeš milovať blížneho ako seba samého“(Matúš 22, 37.39).

Po svojom zmŕtvychvstaní vysvetlil učeníkom, že v ňom sa naplnilo všetko , čo je napísané v Mojžišovom zákone, v prorokoch a v žalmoch (porov. Lukáš 24,44).

Z toho vyplýva: Kristus je naplnením a súčasne cieľom zákona. Predstava v Starom zákone, že zákon je cestou k spáse, sa skončila Ježišom Kristom. Ježiš uložil novú cestu, cestu milosti.

„Koniec zákona je totiž Ježiš Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“ (Rímskym 10,4)

Najprv si musí človek uznať, že je hriešny a vierou musí priznať, že zmierenie hriešnika s Bohom je možné len skrze Ježiša Krista a hriešnik môže dospieť spravodlivosti cez vieru v Ježiša Krista, ktorá platí pred Bohom: „ Tak ako vinou pádu jedného došlo k zatrateniu všetkých ľudí, tak zásluhou jedného ospravedlňujúceho skutku došlo k životodarnému ospravedlneniu všetkých ľudí“ (Rímskym 5,18).

Spravodlivosť pred Bohom / ospravedlnenie: Byť pred Bohom spravodlivý, teda dosiahnuť ospravedlnenie znamená: Veriaci je prijatý Bohom. Boh prijme hriešnika, daruje mu milosť a odpustenie.

Spásu si nemožno zaslúžiť dobrými skutkami, ona pochádza jedine z milosti Krista. K tomu je potrebná viera v Ježiša Krista.

Dobré skutky sú prejavom živej viery. Tak sa má človek na základe svojej viery snažiť o posvätnú premenu, ktorá sa prejaví aj v jeho skutkoch.

„ Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom, vychovávajúca nás, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete, očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý sa vydal za nás, aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti a očistil vzácny ľud, horliaci za dobré skutky.“ (Títovi 2, 11-14)