06. Cirkev Ježiša Krista
Pojem „cirkev“ má vo všeobecne zaužívanej reči tri rozdielne významy. Na jednej strane sa tým myslí kresťanský Boží dom (napr.: dedinský kostol), v ktorom sa ľudia zhromažďujú k bohoslužbám. Ďalší význam pre „cirkev“ je náboženská obec na istom mieste. Okrem toho sa pod „cirkvou“ rozumie kresťanské spoločenstvo (denominácia), napr.: novoapoštolská cirkev alebo katolícka cirkev.
„Denominácia“ z latinského „denominatio“ („označenie“, „pomenovanie“) nie je jednoznačne vysvetliteľný pojem pre jedno cirkevné spoločenstvo.
„Cirkev“ neznamená vo vzťahu k viere ako prvé Boží dom (kostol), ale inštitúciu, ktorá má za úlohu sprostredkovávať ľuďom spásu v Ježišovi Kristovi. Ľudia, ktorí patria do cirkvi, sú povolaní do večného spoločenstva s Bohom.
Okrem toho „cirkev“ znamená už teraz spoločenstvo s trojjediným Bohom, v ktorom sa v slove a vo sviatostiach On sa obracia k veriacim a tí mu prinášajú chválu a velebenie. V cirkvi majú veriaci spoločenstvo medzi sebou navzájom. Stredobodom kresťanského života je bohoslužba.
Áno, cirkev je potrebná pre existenciu kresťana, lebo len v nej počuje slovo Božie, prijíma sviatosti a prežíva spoločenstvo s Bohom a medzi sebou navzájom. Tieto jednotlivé časti sú ako celok nevyhnutné pre dosiahnutie spásy. Bez cirkvi to nie je možné.
Cirkev založil Ježiš Kristus. On nezanechal len svoje učenie, ale aj inštitúciu k povolávaniu, zhromažďovaniu a k sprostredkovaniu spásy veriacim, teda svoju cirkev. Ona má teda svoj pôvod v Božom synovi, ktorý prišiel na zem ako človek a ako človek si medzi ľuďmi počínal: Povolal ľudí ako svojich učeníkov, aby Ho nasledovali, kázal, robil zázraky, odpúšťal hriechy, prisľúbil a poslal Ducha Svätého.
Osobnosť a skutky Ježiša Krista sú základným predpokladom toho, že cirkev existuje.
Ježiš Kristus je „hlavou“ jeho cirkvi .
Cirkev Ježiša Krista má dve úlohy. Prvou úlohou je sprístupniť človeku spásu a spoločenstvo s Bohom. Druhá úloha spočíva v tom, že človek má Bohu prinášať úctu a chválu.
Áno, líšia sa. V novoapoštolskej cirkvi a v iných kresťanských cirkvách sa cirkev Ježiša Krista prejavuje rôznym spôsobom.
Ježiš Kristus založil cirkev tým, že vykonal významné skutky: On
- zhromaždil okolo seba svojich vstúpencov (porov. Marek 1,16),
- kázal o Božom kráľovstve (porov. Marek 1,14.15),
- vyvolil si apoštolov (porov. Lukáš 6, 12-16),
- ustanovil Petra do služby cirkvi (porov. Matúš 16,18),
- slávil prvýkrát Svätú večeru (porov. Matúš 26,20-29),
- na Veľký piatok priniesol svoju obeť (porov. Matúš 27,50),
- na Veľkonočnú nedeľu vstal z mŕtvych (porov. Matúš 28,1),
- dal apoštolom poverenie, aby zvestovali evanjelium a krstili v mene Boha Otca, i Syna i Ducha Svätého (porov. Matúš 28,19.20),
- na Turíce vylial na ľudí Ducha Svätého (porov. Skutky apoštolov 2,1 a ďalšie).
Áno , v Starom zákone sú odkazy na cirkev Ježiša Krista. Tak napríklad:
- Noemova archa: v nej našiel Noe a jeho rodina záchranu pred potopou. Tak slúži cirkev Kristova na záchranu hriešnikov (porov. 1Peter 3,20.21).
- Desať prikázaní, ktoré dostal Mojžiš na hore Sinaj: v nich je vyjadrená Božia vôľa. Mojžiš- Boží služobník ich oznámil zhromaždenému izraelskému národu. V cirkvi Kristovej sa Božia vôľa sprostredkúva kázňou evanjelia v zhromaždení , teda v náboženskej obci.
V Novom zákone sa existencia cirkvi Kristovej opisuje rôznymi obrazmi a príkladmi. „Telo Kristovo“ je jeden z najvýznamnejších obrazov cirkvi; v tomto obraze je porovnaná cirkev s telom: „Lebo ako v jednom tele máme mnoho údov, ale všetky nevykonávajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristu, jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rímskym 12,4.5).
Obrazom tela Kristovho sú všetci, ktorí patria k Ježišovi Kristovi, pretože sú pokrstení, veria v Neho a priznávajú sa k Nemu ako k Pánovi. Ako údy jedného tela patria k jednému organizmu, tak pokrstení patria spoločne k cirkvi Kristovej.
Ježiš Kristus má dve podstaty. Tieto sa odzrkadľujú v cirkvi.
Keď sa hovorí o dvoch podstatách Ježiša, znamená to, že Ježiš je súčasne skutočný Boh aj skutočný človek. Toto je možné ukázať na príkladoch z jeho života: keď povolal naspäť do života mŕtveho Lazara, konal ako ozajstný Boh (porov. Ján 11,43-47). Ako ozajstný človek trpel napríklad hladom a smädom, ako iní ľudia (porov. Ján 4,7).
Božia podstata Ježiša bola neviditeľná, jeho ľudská podstata bola viditeľná.
Tak je to aj s cirkvou: má neviditeľnú stránku a viditeľnú stránku. Obe , teda dve podstaty Ježiša Krista, nezrušiteľne patria k sebe.
Neviditeľnú stránku cirkvi Ježiša Krista zažívame okrem iného v účinkoch spásy. Tieto sú pre človeka neviditeľné a môžu byť pochopené len cez vieru.
Príklady pre účinky spásy sú:
- keď Boh odpúšťa hriechy,
- keď krstom je zmytý dedičný hriech,
- keď Boh daruje dary Ducha Svätého,
- keď vo Svätej večeri sa podáva telo a krv Ježiša Krista,
- keď sa zosnulým poskytujú sviatosti,
- keď sú vykonávané úkony požehnania (konfirmácia, ordinácia, atď.),
- keď Boh účinkuje v kázni prostredníctvom ľudského slova,
- keď je uložené požehnanie na náboženskú obec.
Viditeľná stránka cirkvi Kristovej sa zažíva, keď ľudia pôsobia v kostole. Je to badateľné – napríklad,
- keď sa človek priznáva k Ježišovi Kristovi,
- keď sa slávi bohoslužba,
- keď je voda posvätená pre krst a úkon krstu je vykonaný,
- keď nositeľ požehnania žehná chlieb a víno k Svätej večeri a poskytne Svätú večeru,
- keď apoštoli skladajú(na pokrsteného) ruky a vykonajú Sväté zapečatenie,
- keď sa káže,
- keď sa modlí,
- keď sa učíme láske k blížnemu.
Áno, neviditeľná stránka cirkvi Kristovej je dokonalá. Zodpovedá Božej podstate Ježiša Krista. Veľkosť, rozsah a dokonalosť cirkvi Kristovej sú pre nás – ľudí - nepredstaviteľné a pre samotného veriaceho nie celkom pochopiteľné.
Nie, viditeľná stránka cirkvi Kristovej nie je dokonalá. Lebo nie vždy sa u ľudí v nej prejavuje láska, milosrdenstvo, pravda a dobrota Ježiša.
V cirkvi sú hriešni ľudia, ktorí konajú chyby. A tak sa v cirkvi vyskytujú omyly, chybné cesty a pošmyknutia, ktoré sú ľuďom vlastné.
Na tomto mieste sa zásadne líši viditeľná stránka cirkvi od ľudskej podstaty Ježiša. V protiklade k viditeľnej stránke cirkvi, ktorá má nedostatky, bol Ježiš Kristus vo svojej ľudskej podstate dokonalý a bez hriechu.
Cirkev Ježiša Krista - ako vo svojej viditeľnej stránke, tak aj v neviditeľnej - má tieto štyri znaky: jednotu, svätosť, všeobecnosť a apoštolicitu. Tieto znaky cirkvi sa volajú „notae ecclesiae“.
Cirkev je jedna , lebo aj Boh je len jeden. Cirkev je znakom jednoty Boha, Otca, Syna, Ducha Svätého, ktorý v nej účinkuje. Ježiš označil jednotu medzi sebou a vzájomnú lásku ako poznávací znak tých, ktorí k nemu patria a nasledujú Ho. Tak sa v cirkvi zreteľne javí: „Boh je láska; kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom“ (1Ján, 4,16).
Cirkev je svätá, lebo svätý je trojjediný Boh. On účinkuje v cirkvi v slove a sviatostiach.
Cirkev je všeobecná, lebo ona je tu pre všetkých ľudí, pre živých i mŕtvych. Pre zvestovanie evanjelia neexistujú žiadne hranice.
Cirkev je apoštolská, lebo v nej sa ohlasuje apoštolské učenie a v nej pôsobí apoštolský úrad.
Tieto štyri znaky cirkvi Ježiša Krista – jednota, svätosť, všeobecnosť a apoštolicita – sú v rôznych kresťanských cirkevných spoločenstvách realizované rôznym spôsobom a v rôznom rozsahu.
Najzreteľnejšie vystupujú tieto znaky cirkvi Ježiša Krista tam, kde účinkujú apoštoli: oni poskytujú živým i mŕtvym tri sviatosti a zvestujú Božie slovo s dôrazom na skorý príchod Ježiša Krista. Tu je budované dielo spásy Pána.
Pod pojmom „dielo spásy Pána“ sa rozumie vo všeobecnosti spása Ježiša, ktorá je ukončená. Tu sa používa tento pojem a mieni sa tým tá časť cirkvi, v ktorej pôsobia apoštoli a tí sprostredkúvajú dary spásy, ktoré slúžia na prípravu prvotiny ako nevesty Kristovej.
V diele spásy Pána Ježiš Kristus zhromažďuje a pripravuje náboženské obce apoštolmi ako svoju nevestu na svoj skorý príchod. Dnes tieto úlohy plnia apoštolmi, ktorí pôsobia v novoapoštolskej cirkvi.
Cirkev Ježiša Krista sa zjavila najprv na Turíce, keď bol vyliaty Duch Svätý. Apoštol Peter kázal a asi 3 000 ľudí prijalo vieru. Nechali sa pokrstiť a vytvorili spolu s apoštolmi prvé kresťanské obce. Stalo sa to v Jeruzaleme.
Prví kresťania boli „stáli“ v učení apoštolov a v spoločenstve a v lámaní chleba a v modlitbe (Skutky apoštolov 2,42). Toto bolo rozhodujúce pre cirkev Ježiša Krista.
Pohľad na vývoj prvých obcí získame v Novom zákone: v Skutkoch apoštolov a v Listoch apoštolov.
Od Turíc, ako bol vyliaty Duch Svätý, sa cirkev Ježiša Krista rozvíjala. Pôsobili v nej apoštoli a iní bratia v úrade. Bolo kázané evanjelium a boli poskytované sviatosti.
Všade v Rímskej ríši vznikali náboženské obce, ktoré šírili kresťanstvo medzi Židmi a pohanmi.
Rímska ríša bola za čias prvých kresťanov svetovou veľmocou. Zaberala oblasť Stredozemného mora a Blízkeho východu. Pre šírenie evanjelia mala Rímska ríša veľkú výhodu vďaka svojím dobrým dopravným cestám a jednotnému dorozumievaciemu jazyku - gréčtine a neskôr latinčine.
Na základe poverenia , ktoré dal Ježiš apoštolom, aby išli do sveta a učili a krstili všetky národy, pôsobili apoštoli v rôznych oblastiach sveta. Prevažne apoštoli Peter a Jakub zvestovali evanjelium medzi Židmi, apoštoli Pavol a Barnabáš cestovali do pohanských krajín Stredozemného mora. Evanjelium bolo rozširované aj v krajinách Ázie a Afriky. Vznikli náboženské obce v Egypte, Turecku, Grécku, Taliansku, Líbyi, Macedónsku, Sýrii a na Cypre.
Apoštoli službou Kristovi si vzali na svoje plecia námahu, starosti, utrpenie. V 2.liste Korintským 11,25-28 opisuje apoštol Pavol svoje zážitky: Trikrát ma zošľahali, raz kameňovali, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na šírom mori. Často som bol na cestách - v nebezpečenstvách od lotrov, v nebezpečenstve od vlastného rodu, v nebezpečenstve pohanov, v nebezpečenstve v meste, v nebezpečenstve na púšti, nebezpečenstve na mori, v nebezpečenstve medzi falošnými bratmi; v námahe a trude, často v bdení, o hlade a smäde, často v pôstoch, na zime a nahote; a okrem toho – deň čo deň doliehala na mňa starost' o všetky cirkevné zbory."
Z dôvodu prenasledovania mnoho veriacich utieklo z Jeruzalema (porov. Skutky apoštolov 8,1; 11,19). Aj v novom prostredí sa zoznamovali ľudia s kresťanskou vierou a zvestovali slovo Pána, ako napr.: Filip v hlavnom meste Samárii.
„Misia“ pochádza z latinčiny a znamená „vyslanie“, „poverenie“. Tento pojem sa používa, keď sú získavaní nekresťania pre kresťanskú vieru, pre evanjelium.
V Svätom písme je o tom napísané málo. V mimobiblických textoch sa uvádza , že mnoho apoštolov zomrelo martýrskou smrťou. Najdlhšie zo všetkých apoštolov žil a pôsobil pravdepodobne Ján. Po zničení Jeruzalema (v r. 70 po Kr.) sa zdržiaval v Malej Ázii a pôsobil najmä v cirkevnom zbore v Efeze.
„Martýr“ je odvodené od gréckeho slova „martys“, čo znamená „svedok“. Ako „martýri“ („mučeníci“) sú označovaní ľudia, ktorí museli trpieť kvôli svojej viere alebo pretrpeli násilnú smrť. Príkladom je diakon Štefan, ktorý bol ukameňovaný, pretože sa priznával k Ježišovi Kristovi O jeho ukameňovaní sa píše v Skutkoch apoštolov v 7.kap.
Po smrti prvých apoštolov ostal neobsadený úrad, ktorým Ježiš poveril poskytovanie sviatostí, odpustenie hriechov a šírenie evanjelia. Tak nebolo možné prijímať dary Ducha Svätého. Nemohli byť udeľované ani žiadne iné dary apoštolského úradu. Evanjelium sa však šírilo ďalej. Veriaci ľudia šírili evanjelium a kresťanské hodnoty .
Členovia prvých kresťanských spoločenstiev boli v pohanských krajinách prenasledovaní ako bezbožníci, lebo neuctievali tých bohov, v ktorých verili oni. Kresťanom dávali aj za vinu neúrodu, zemetrasenia alebo povodne, čo bolo vždy podnetom, aby boli prenasledovaní. Rímsky cisár sa snažil kresťanstvo vykoreniť. K prvému prenasledovaniu kresťanov došlo v r. 64 po Kr. v Ríme cisárom Nerom.
Áno, aj po smrti prvých apoštolov a napriek prenasledovaniu kresťanov rástla cirkev ďalej. Ľudia, ktorí verili v Ježiša Krista a priznávali sa k nemu ako k svojmu Pánovi, prijali sviatosť Svätý krst vodou. Takto sa stali súčasťou Kristovho tela. Týmto spôsobom sa cirkev Kristova rozširovala po celej zemi.
V kázňach stále viac a viac ustupovalo do pozadia očakávanie skorého príchodu Ježiša Krista. Viera v život a účinkovanie Božieho Syna, v Jeho smrť a zmŕtvychvstanie boli však živo uchovávané.
Povzbudení Duchom Svätým boli starokresťanské vyznania písomne ustanovené. Na cirkevných zhromaždeniach (konciloch) sa sformulovalo učenie o trojjedinosti Boha a dvoch podobách Ježiša Krista a bolo predložené ako záväzné pre kresťanskú vieru.
Po tom, čo zomreli apoštoli prvého apoštolského obdobia, nebolo viac nositeľov apoštolského úradu. Apoštolský úrad však sám existoval nezmenený ďalej. V roku 1832 Boh obsadil tento úrad nanovo.
Veriaci rôznych konfesií v Anglicku, Škótsku a Nemecku sa modlili a dúfali v to, že Duch Svätý opäť zosilnie a bude účinkovať ako za čias prvých apoštolov. S tým súviselo očakávanie, že Boh zošle opäť apoštolov.
Napokon v roku 1832 v Londýne jeden veriaci muž, John Bate Cardale, bol Duchom Svätým povolaný do úradu a Henrym Drummondom bol označený ako apoštol. Na Vianoce 1832 prijal John Bate Cardale vysvätením prvýkrát úrad ako apoštol.
Obnoveným ustanovením apoštolov vznikol opätovne apoštolský úrad v cirkvi Kristovej. Úrad, ktorý má plnú moc na udeľovanie všetkých sviatostí, ktorý zachováva v bdelosti presvedčenie blízkeho príchodu Krista, ktorý pripravuje Kristovu nevestu na túto udalosť a ktorý bol obsadený tak, ako to bolo v období založenia Kristovej cirkvi: opäť bol poskytnutý dar Ducha Svätého. A opäť bolo apoštolmi udeľované odpustenie hriechov. Rovnako sa zasa uskutočňovali ordinácie.
Ježiš Kristus riadi svoju cirkev. K tomu používa službu apoštolov. Apoštolský úrad je pôvodným úradom cirkvi, ktorý ustanovil sám Ježiš Kristus. Najdôležitejšími úlohami apoštolov je šírenie evanjelia do celého sveta, zvestovanie odpustenia hriechov, poskytnutie sviatostí pre živých i mŕtvych, vysvätenie (ordinácia) nositeľov úradu. Tak sa pôsobením apoštolov zhromažďuje Kristova nevesta a pripravuje sa na opätovný príchod Ježiša Krista.
Apoštoli v súčasnosti pôsobia v novoapoštolskej cirkvi. Apoštolský úrad však nie je len pre novoapoštolskú cirkev, ale pre celú cirkev Kristovu. Apoštolský úrad má za úlohu pôsobiť vo všetkých súčastiach cirkvi.
Apoštoli sú vyslaní k všetkým národom, aby splnili túto úlohu, aby zakladali po celom svete náboženské obce a doviedli veriacich k Ježišovi Kristovi.
Udeľovanie všetkých sviatostí – Svätý krst vodou, Svätá večera, Sväté zapečatenie – je zverené apoštolskému úradu. Apoštoli udeľujú sviatosti aj pre zomrelých.
Sväté zapečatenie je udeľované len apoštolom.
Svätá večera a Svätý krst vodou sú v novoapoštolskej cirkvi poverením apoštola udeľované aj kňazmi apoštolského úradu.
Svätý krst vodou je ako celok zverený cirkvi: Všade, kde sa krstí vodou v mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, sa ľudia stávajú súčasťou cirkvi Ježiša Krista.
Pri opätovnom príchode Ježiša Krista jedna časť cirkvi – Kristova nevesta (prvotina) bude uchvátená. Tá bude sláviť v Kráľovstve nebeskom „svadbu“ s Ježišom Kristom (Zjavenie Jána 19,6.7).
Druhá časť cirkvi zostane na zemi a bude sa musieť osvedčiť v súžení, ktoré bude zamerané proti kresťanom (porov. Zjavenie Jána 12).
„Haleluja! Ujal sa kráľovstva Pán, náš Boh vševládny! Radujme sa, veseľme sa, vzdávajme Mu slávu, že prišla svadba Baránkova a manželka Jeho sa pripravila.“ (Zjavenie Jána 19, 6.7)
„Keď drak videl, že bol zvrhnutý na zem, prenasledoval ženu, ktorá porodila chlapca. Žena však dostala dvoje veľkých orlích krídel, aby odletela pred hadom na púšť na svoje miesto, kde by ju živili čas a časy a pol času. Had vychrlil za ženou z tlamy vodu ako rieku, aby ju prúd rieky odniesol. Ale zem žene pomohla, otvorila ústa a pohltila rieku, ktorú vychrlil drak z tlamy. Nato sa drak rozhneval na ženu a odišiel bojovať proti ostatným z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázanie a majú svedectvo Ježišovo.“ (Zjavenie Jána 12,13-17)
Do cirkvi Ježiša Krista patria tí ľudia, ktorí veria v Ježiša Krista a vyznávajú Božieho Syna ako svojho Pána. Sú krstení v mene trojjediného Boha Otca i Syna i Ducha Svätého.
Ale ani zďaleka všetci pokrstení neveria a nevyznávajú (sa). Z toho dôvodu nepatria všetci pokrstení do cirkvi Kristovej.
Mnohorakosť cirkevných spoločenstiev (denominácie) je podmienená rôznym výkladom evanjelia a to cez kultúrne, sociálne a historické rozdiely.
Všetko, čo ľudia tvoria, možno v širšom slova zmysle označiť ako „kultúru“. Ľudia a národy sú kultúrne rozdielne ovplyvňovaní: spôsobom života, dejinami, skúsenosťami, náboženským a politickým pôvodom, obyčajami, predstavami hodnôt a presvedčením, atď.
Slovo „sociálny“ je odvodené od latinského slova „socius“ a znamená „spolupatriaci, prepojený, spojený“. Používa sa, keď sa chce vyjadriť, že niekto je nasmerovaný na blížneho, na spoločenstvo a zaujíma sa o druhých.
Cirkev Kristovu možno poznať tam, kde existuje jednota, svätosť, všeobecnosť a apoštilicita – v rôznom rozsahu.
Najzreteľnejšie vystupuje cirkev Kristova na povrch, kde je apoštolský úrad, poskytnutie troch sviatostí živým i mŕtvym, ako aj zvestovanie slova, ktoré je vždy k dispozícii. Tam je vykupiteľské dielo Pána, v ktorom je Kristova nevesta pripravovaná na svadbu v nebi.
Pri opätovnom príchode Ježiša Krista bude časť cirkvi – Kristova nevesta – uchvátená. Druhá časť cirkvi zostane na Zemi a musí sa osvedčiť v protikresťanskom súžení. V ríši pokoja sa cirkev prejaví v tom, že všetci ľudia, ktorí niekedy žili, sa cez kráľovské kňažstvo oboznámia s evanjeliom. V novom stvorení bude Bohu naveky prinášaná úcta a chvála .
Prvky, ktoré spájajú jednotlivé kresťanské spoločenstvá, sú krst v mene Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, priznanie sa k Ježišovi Kristovi a viera v trojjediného Boha.
Cez pokrstených, ktorí žijú svojou vierou a vyznávajú Krista ako svojho Pána, sa cirkev poznáva ako spoločenstvo viery, nádeje a lásky.