03. Trojjediný Boh
Boh je duchovná, dokonalá, absolútne nezávislá bytosť. On je večný, bez začiatku a konca. Boh je Otec, Syn a Duch Svätý.
Keď sa hovorí o „Otcovi, Synovi a Duchu Svätom“, tým nie sú mienení traja Bohovia, ale tri osoby v jednom Bohu.
Ľudia nedokážu Boha komplexne opísať. Ale poznáme podstatné znaky Boha: je jediný, svätý, všemohúci, večný, milujúci, milostivý, spravodlivý, dokonalý.
Je len jeden Boh, viera v jedného Boha je základným vyznaním Starého i Nového zákona a tým aj základom pre kresťanskú vieru.
Učenie, že existuje len jeden jediný Boh, sa označuje ako „monoteizmus“. Monoteistické náboženstvá sú napr.: kresťanstvo, židovstvo, islam.
„Takto vraví Hospodin, kráľ Izraela a jeho Vykupiteľ, Hospodin mocností: Ja som prvý, ja som i posledný, okrem mňa nieto Boha.“ (Izaiáš 44,6)
„Počuj Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán.“ (Marek 12, 29)
Svätosť patrí ku podstate Boha, k jeho existencii a účinkovaniu. Svätosť zahŕňa majestát, nedotknuteľnosť, odlúčenosť od každodennosti. Aj Božie slovo aj Božia vôľa sú sväté.
Svätosť Boha posväcuje miesto, na ktorom sa zjavuje.
„Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem jeho slávy.“ (Izaiáš 6,3)
Boh môže všetko, pre Neho nič nie je nemožné.
Božiu vôľu a pôsobenie nemôže nikto obmedziť.
Zreteľne sa v stvorení prejavuje, že Boh je všemohúci. Všetko, čo je, stvoril sám, skrze svoje slovo. Čo my ľudia môžeme vidieť, ale aj čo vidieť nemôžeme, stvoril On z ničoho. Zo svojej všemohúcnosti dá vzniknúť novému stvoreniu. K všemohúcnosti Boha patria aj vševedúcnosť a všadeprítomnosť.
„On však riekol: Čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha.“ (Lukáš 18,27)
„Vierou chápeme, že veky povstali slovom Božím, aby – čo je viditeľné – nepovstalo z viditeľného.“ (Židom 11,3)
Boh nemá začiatok ani koniec. Pre neho neexistujú časové obmedzenia. Boh je Stvoriteľom času i Pánom nad ním.
„Skôr ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až naveky.“ (Žalm 90, 2)
Boh sa už v Starom zákone prejavil ako milujúci, keď si vyvolil izraelský národ a vyslobodil ho z egyptského zajatia. Celému ľudstvu sa zjavil ako milujúci tým, že poslal svojho Syna pre spásu všetkých ľudí.
Apoštol Ján napísal: „My sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.“ (1Ján 4, 6)
„Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť.“ (Jeremiáš 31,3)
„Lebo Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (Ján 3, 16)
Boh sa obracia na ľudí v milosrdenstve, milosti, trpezlivosti a dobrote. ( porov. Žalm 103,8). Že Boh je milostivý, sa prejavuje predovšetkým v tom, že prijíma ľudí, ktorí sa dopustili hriechu a odpúšťa im ich hriechy. K tomu patrí, že Boh sa stal človekom v Ježišovi Kristovi.
Nikto si Božiu milosť nemôže zaslúžiť, to je dar.
Všetko, čo Boh činí, je správne; On nerobí chyby. (porov. Galatským 6,7) „Dokonalé je dielo Jeho, lebo všetky Jeho cesty sú správne“ (5Mojžiš 32,4). Na Božej spravodlivosti a spoľahlivosti možno budovať: „Verný je ten, kto vás povoláva; On to urobí“ (1Tesalonickým 5, 24).
Prejav Božej spravodlivosti je aj v dodržiavaní zákonov, ako napríklad, že človek čo zaseje, aj zožne (porov. Galatským 6,7) a že hriechy sústreďujú na seba smrť. (porov. Rímskym 6, 23)
Nad všetkým je však Božia milosť. Aj ona je súčasťou Jeho spravodlivosti. Skrze Ježiša Krista môže hriešnik, ktorý si zaslúži trest, prijať milosť: Boh mu viac neráta jeho hriechy a poklesky.
„Pravda je jadrom Tvojho slova a všetko Tvoje spravodlivé právo naveky.“ (Žalm 119,160)
„Pane, vševládny Bože, pravé a spravodlivé sú Tvoje súdy.“ (Zjavenie 16,7)
„[Oni] ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi.“ (Rímskym 3,24)
Božie dielo je dobré, Jeho cesty sú správne. Dôvodom nie je nejaká nevyhnutnosť alebo donútenie, ale všetko sa deje podľa Jeho dokonalej vôle. Boh je vo svojich rozhodnutiach úplne slobodný.
K Božej dokonalosti patrí pravda. U Boha niet klamstva, niet podvodu, niet neistoty a niet rozdielu medzi vôľou a činmi.
Božiu dokonalosť môže človek zažiť v Ježišovi Kristovi, lebo ako jediný na zemi bol Ježiš Kristus svojou rečou a svojimi skutkami bez hriechu, bez chýb, teda dokonalý.
„Božia cesta je dokonalá; Reč Hospodinova je osvedčená; On je štítom každému, kto sa k Nemu utieka.“ (Žalm 18,31)
„Boh, On trojjediný“, znamená, že Otec, Syn, Duch Svätý sú jeden Boh. Nie sú to teda traja bohovia , ale jeden Boh v troch osobách.
O trojjedinosti Boha (trinitát) sú dôkazy v Starom aj Novom zákone. Na základe biblických svedectiev veria kresťania v Boha - trojjediného.
Prvý dôkaz o trojjedinosti Boha je v 1Mojžiš 1,26: „Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby.“ Množné číslo „učiňme“ poukazuje na pôsobenie Boha cez viaceré osoby.
Boh sa zjavil Abrahámovi v Mamre; zodvihol oči a videl pred sebou troch mužov (por.1Mojžiš 18). Týmto sa rozumie odkaz na trojjedinosť Boha.
Rovnako je to s trojnásobným požehnaním („Áronovské požehnanie“), ktoré vyslovil Áron nad národom Izraela. (porov. 4Mojžiš 6,24-26).
„Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje!
Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý!
Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj! (4Mojžiš 6, 24-26)
Keď bol Ježiš, Boží Syn, pokrstený v rieke Jordán, otvorili sa nebesá a Svätý Duch zostupoval na Neho ako holubica. Z neba zaznel Otcov hlas: „Ty si môj milovaný syn, v ktorom som našiel zaľúbenie.“ (Marek 1, 10.11). Otec, Syn a Duch Svätý boli spoločne prítomní.
Tri božské osoby boli menované i v príkaze krstu, ktorý dal Ježiš svojim apoštolom: „Mne bola daná všetka moc v nebi i na zemi. Preto choďte a učiňte mi učeníkmi všetky národy: Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“(Matúš 28, 18.19).
Aj formulka požehnania v 2Korintským 13.13 poukazuje na trojjedinosť Boha: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha [Otca ] a spoločenstvo s Duchom Svätým nech je s vami všetkými!“
Trojjedinosť Boha existuje od večnosti. Náuka o trojjedinosti Boha bola sformulovaná na koncile v meste Nicea (325 po Kr.) a v Konštantínopole (381 po Kr.).
Náuka o trojjedinosti Boha patrí k základným tvrdeniam kresťanskej viery.
Otec, Syn a Duch Svätý sú mená pre tri božské osoby. Hoc sa od seba navzájom odlišujú, predsa sú jeden Boh.
V kresťanskej tradícii sú tri božské osoby vždy usporiadané do jedného kľúčového bodu: Boh, Otec, Stvoriteľ neba i zeme.
Boh Syn je Vykupiteľ, ktorý sa stal človekom a svoj život obetoval, aby vykúpil ľudstvo.
Boh Duch Svätý je Stvoriteľom nového: Stará sa o to, aby bola sprístupnená Božia spása ľuďom a ako nová bytosť dospejú k dokonalosti.
Keď sa používa pojem „Otec“ v súvislosti s Bohom, spájajú sa tým hľadiská stvorenia , autority a starostlivosti. Boh je Stvoriteľ a Ochranca všetkého svojho stvorenia. Do tej miery smie každý človek Boha, ktorý je Jeho Stvoriteľ, oslovovať „Otec“.
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (1Mo 1,1), viditeľné stvorenie – teda materiálne – a neviditeľné. Zo stvoriteľského pôsobenia Boha vzniklo všetko.
Boh stvoril všetko z ničoho a bez predlohy: „Boh...a to, čoho nieto, povoláva, ako by bolo“ (Rímskym 4,17).
Tiež vytvoril veci a živé tvory z hmoty, ktorú On vytvoril (porov.1Mojžiš 2,7.19) a vložil do nich zákonitosti. Všetko vytvorené je podriadené Jemu.
„Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou.
Potom Hospodin Boh vysadil na východe záhradu v Édene a postavil tam človeka, ktorého utvoril...
Vtedy Hospodin Boh utvoril zo zeme všetku poľnú zver i všetko nebeské vtáctvo a priviedol ich k človeku, aby videl, ako ich nazve.“ (1Mojžiš 2, 7.8.19)
Stvorenie a jeho zákonitosti podávajú dôkaz o Božej múdrosti, o jej veľkosti, o ktorej človek nemá ani predstavu. Obdivuhodne zvoláva žalmista: „Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo Jeho rúk zvestuje obloha.“ (Žalm 19,2)
Boh stvoril svet za 6 dní. „Stvoriteľské dni“ je myslený čas, ktorého trvanie nie je bližšie určené. Jeden „deň“ v Božom stvorení nie je porovnateľný s dňom nášho letopočtu.
V 1Mojžiš 2.2 sa píše: „Na siedmy deň Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal; na siedmy deň si odpočinul od všetkého diela, ktoré vykonal.“
„...že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.“ (2.Peter 3, z 8)
„Lebo v tvojich očiach je tisíc rokov ako včerajší deň, keď sa pominul....“ (Žalm 90,4)
Biblia hovorí, že slovom Božím vzniklo nebo i zem, svetlo i podoba zeme, slnko, mesiac a hviezdy, rastliny a zvieratá ako aj človek. Všetko bolo dobré. (porov. 1Mojžiš 1,31)
Nie, lebo existuje aj neviditeľné Božie stvorenie. Jeho tajomstvá sa vyhýbajú ľudskému bádaniu- ako Boh sám. Sväté Písmo obsahuje aj dôkazy na oblasti, javy, situácie a jestvovanie mimo materiálneho stvorenia.
K neviditeľnému stvoreniu patrí Kráľovstvo nebeské, v ktorom vládne Boh, anjeli, nesmrteľné duše ľudí, ako aj ríša zosnulých.
Diabol bol pôvodne anjelom. Ako taký patril k neviditeľnému stvoreniu. Vzoprel sa proti Bohu a kvôli neposlušnosti, závisti a klamstvu bol vylúčený z neba a zo spoločenstva s Bohom.
„Lebo Boh neodpustil ani anjelom, ktorí zhrešili, ale zavrhol ich do podsvetia.“ (2.Peter, 2,4)
„Anjelov, ktorí si neuhájili svoje panstvo, ale opustili vlastný príbytok , vo tme vo večných putách na súd veľkého dňa ich drží.“ (List Júdov 6)
Anjeli sú Bohom stvorené duchovné bytosti. Patria k neviditeľnému stvoreniu. Vo výnimočných prípadoch z vôle Božej sa môžu stať pre človeka viditeľnými.
Úloha anjelov je, aby Boha uctievali, aby plnili jeho nariadenia a tým mu slúžili.
Božia láska k človeku sa prejavuje okrem iného i v tom, že anjeli majú slúžiť aj ľuďom. Obzvlášť deti majú anjelskú ochranu a to je zahrnuté v Matúšovi 18,10.
„Ja som Rafael, jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pána...“ Keď som bol s vami, to nebolo z mojej priazne, ale z Božej vôle; preto ho zvelebujte po všetky dni a oslavujte Ho!: (Tobiáš 12,15.18)
Hľaďte, aby ste nepohŕdali ani jedným z týchto maličkých, lebo hovorím vám, že ich anjeli v nebesiach ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 18, 10)
Nie, lebo anjeli konajú podľa Božej vôle, preto sa im nedostáva vďaka a úcta, ale len samotnému Bohu.
„Či nie sú všetci služobnými duchmi posielanými slúžiť tým, čo majú zdediť spásu?“ (Židom 1,14)
Človek je celok z ducha, duše a tela (porov. Tesalonickým 5,23). Telo je smrteľné, patrí teda k viditeľnému stvoreniu Boha. Duša a duch sú nesmrteľné, patria teda k neviditeľnému stvoreniu Boha. Pretože duša aj duch žijú ďalej i po smrti, je dôležité, aby sme sa nimi zaoberali.
Správanie, ktoré človek prejavil voči Bohu na zemi, bude mať dopad a existenciu na onom svete. Toto poznanie prispieva k tomu, aby sme dokázali odolávať pokušeniam diabla a viesť život tak, aby Boh v nás našiel zaľúbenie.
Zreteľne na význam neviditeľného v našom živote poukázal apoštol Pavol: „Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné a neviditeľné je večné“ (2Korintským 4, 17.18). Zaoberanie sa neviditeľným nám pomáha lepšie sa zorientovať v živote.
Človek by sa mal neviditeľným zaoberať tak. že sa obracia na Boha a uctieva Ho.
Avšak zapodievanie sa neviditeľným vo forme vyvolávania duchov alebo výsluchu mŕtvych ( špiritizmus) je proti Božej vôli.
(porov. 5Mojžiš 18, 10 a ďalšie; 1Samuel 28).
Špiritizmom sú označované praktiky vyvolávania duchov, najmä duchov zomrelých.
„Nech sa nenájde i teba taký .... ani veštec, ani vykladač znamení, ani hádač, ani čarodejník, ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani jasnovidec, ani kto by sa vypytoval mŕtvych. Lebo každý, kto robí tieto veci, je Hospodinovi ohavný.“ (5Mojžiš 18,10-12)
Človek patrí rovnakou mierou k viditeľnému i neviditeľnému stvoreniu, lebo má hmotnú podstatu - telo a nehmotnú – duša a duch.
Medzi všetkými stvoreniami Boh človeku udelil jedinečné postavenie a do úzkeho vzťahu s ním vložil sám seba : „Potom Boh riekol: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi, čo plazia sa po zemi. Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril“(1Mojžiš 1,26.27)
Pojem „hmotný“ je odvodený od latinského slova „materia“, ktoré znamená „hmota, obsah“. Ako „hmotné“ sa označuje , čo je viditeľné, čo je hmatateľné látkovo a telesne. „Nehmotné“ naproti tomu je pre človeka neviditeľné, nehmatateľné, duchovné.
Boh stvoril všetko cez svoje slovo a povolal človeka v Jeho mene. Človek bol Bohom oslovený („Smieš jesť.....“) a milovaný. Človek môže počuť prihováranie sa Boha a Božiu lásku opätovať.
Pretože sa Boh človeku prihovára, stará sa o neho, obdarúva ho účasťou na božích znakoch existencie ako sú láska, rozum, nesmrteľnosť, a tak sa stáva verným obrazom Boha.
Boh je nezávislý, teda úplne slobodný. Aj svojmu vernému obrazu – človeku- dal možnosť rozhodovať sa slobodne. So slobodou však človeku súčasne uložil zodpovednosť za svoje konanie. ( porov.1Mojžiš 2, 16,17)
„Potom Hospodin Boh rozkázal človeku: Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.“ (1Mojžiš 2,16.17)
Áno, muž a žena sú rovnocenným verným obrazom Boha. V tomto smere sú si obaja vo svojej podstate rovní.
Nie. To, že človek bol stvorený na obraz Boží, neznamená, že od výzoru človeka možno odvodiť podstatu a podobu Boha.
Človek je vo svojej existencii závislý od Boha.
Človeku je dané, aby Boha poznal, miloval Ho a velebil Ho. Človek je na Boha odkázaný, nezávisle od toho, či v neho verí alebo nie.
Boh pridelil človeku svoj životný priestor a dal mu úlohu, aby „vládol“ nad zemou, teda, aby ju tvoril a ochraňoval (por. 1Mojžiš 1,26.28; Žalm 8,9)
„Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte množte sa a naplňte zem: podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi.“ (1Mojžiš 1,28)
Za zaobchádzanie so stvorením je človek voči Bohu, Stvoriteľovi, zodpovedný. Môže slobodne, ale nie svojvoľne so stvorením zaobchádzať. Ako verný obraz Boha musí s každým životom a životným prostredím zaobchádzať tak, ako prináleží Božiemu stvoreniu: s múdrosťou, dobrotou a láskou.
Nie, Boh ako Stvoriteľ, Pán a Zákonodarca dal Adamovi a Eve v Rajskej záhrade príkaz, že nesmú jesť zo stromu poznania dobra a zla. Tým ich skúšal, ako dokáže človek zaobchádzať so slobodou rozhodovania, ktorá im, ako Božiemu obrazu, bola daná . Súčasne ich vystríhal pred následkami porušenia tohto príkazu.
Prví ľudia vplyvom zla, ktoré k nim prišlo ako had, upadli do hriechu. Previnili sa voči príkazu danému Bohom. Tak sa stal človek hriešnikom.
S hriechom je spojené odlúčenie od Boha, duchovná smrť. Človek musí viesť na zemi život plný starostí, ktorý končí smrťou tela (porov. 1Mojžiš 3,16 – 19).
Od čias upadnutia do hriechu je človek hriešny, to znamená, je zapletený do hriechu a odvtedy nie je schopný , aby žil bezhriešne.
„Pre teba bude pôda prekliata, s námahou sa z nej budeš živiť... lebo z nej si vzatý, a do zeme sa vrátiš .“ (1Mojžiš 3,17.19)
Stav odlúčenia od Boha nemôže človek sám od seba zrušiť. Ale ani ako hriešnik nezostáva človek bez útechy a pomoci Boha. Boh ho neponechá v duchovnej smrti: Boh urobil Ježiša Krista človekom a jeho obetnou smrťou a zmŕtvychvstaním sa postaral o to, aby všetci ľudia mali možnosť byť od duchovnej smrti zachránení.
Jedno z prvých upozornení na obeť Ježiša Krista obdržal človek, keď Boh hovoril s hadom: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu“ (1Mojžiš 3,15).
Duch, duša a telo sú navzájom prepojené, preniknuté a ovplyvňujú sa.
Telo vzniká splodením. A odráža sa na ňom charakter a podoba rodičov. Duša bola bezprostredne stvorená Bohom, tak Boh účinkuje v súčasnosti a je Stvoriteľom každého jedného človeka.
Dušou a Duchom, ktoré v Biblii nie sú jednoznačne od seba oddelené, je človek spôsobilý mať účasť na duchovnom svete, poznať Boha a mať s ním vzťah.
„Duša“ a „duch“: Nesmrteľná duša sa nesmie zamieňať s mentálnosťou človeka, ktorá sa často v bežnej hovorovej reči označuje ako „duša.“ Je potrebné rozlíšiť aj intelekt (rozumovú schopnosť) od „ducha.“
Telo človeka je smrteľné, duša a duch sú nesmrteľné. Po smrti tela človek žije ďalej ako jednota duše a ducha. To, čo človeka predstavuje ako osobu a čo robil, nie je smrťou vyzdvihnuté. Jeho osobnosť sa potom prejaví cez dušu a ducha.
Pri zmŕtvychvstaní zomrelých budú duša a duch spojené do jedného zmŕtvychvstalého tela.
Boh Syn je druhá osoba Trojjedinosti Boha. Medzi Bohom Otcom a Bohom Synom nie je žiadne odstupňovanie, hoc pojmy „Otec“ a „Syn“ by to mohli naznačovať. Otec a Syn sú rovnaký skutočný Boh, sú si svojou podstatou totožní.
Ježiš Kristus je Boh Syn, ktorý sa stal človekom a súčasne ostal Bohom. Narodil sa v Betleheme z Márie Panny.
V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judei, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lukáš 2,1 – 14)
V Starom zákone nájdeme okrem iného predpoveď proroka Izaiáša: „Ajhľa, panna počne, porodí syna a dá mu meno Immanuel“ (Izaiáš 7,14).
Prorok Micheáš predpovedal miesto narodenia: „Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi judskými čeľaďami, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli. Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti“. ( Micheáš 5,1)
Izaiáš opísal Ježiša menom, ktoré podčiarklo jeho jedinečnosť: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja (Izaiáš 9,5)
„...poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy , narodeného pod zákonom...“ (Galatským 4,4) Pozri aj otázku 4
Cestu Ježišovi pripravil Ján Krstiteľ. Bol to Bohom poslaný posol (porov. Malachiáš 3,1), ktorý kázal pokánie a oznamoval príchod Ježiša Krista, Vykupiteľa: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu obuv; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Matúš 3,11).
Ján Krstiteľ bol prvý, o ktorom pojednáva Biblia, ktorý dôrazne označil Ježiša Krista ako Božieho Syna a zvestoval to ľudu.
„Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.“ Ján 1,6 – 8
„A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“ Ján 1, 34
Keď Ježiš prišiel k Jánovi, ten mu povedal: „Hľa, to je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ Nasledujúci deň Ján Krstiteľ s dvomi jeho učeníkmi videl, ako k nemu prichádza Ježiš a zvolal: „Hľa, Baránok Boží! Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, nasledovali Ježiša a stali sa Jeho učeníkmi ( porov. Ján 1,29.36.37).
Označením „Baránok“ si predstavte Ježiša Krista ako Vykupiteľa a riaďte sa Izaiášom 53,7: „Strápený pokorne trpel a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie.“ Baránky mali od najstarších čias v Starom zákone význam uprednostňovaných obetných zvierat. Obraz zabitého „Baránka Božieho“ je odkazom na obetnú smrť Ježiša Krista.
Svojou smrťou položil Boží syn cestu, aby hriešnici boli zachránení z duchovnej smrti a aby dosiahli život večný: „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze Neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy.
„Jednorodený Syn“ Boha znamená, že Ježiš Kristus je jediný a večný Syn Boha.
Boží Syn nie je stvorenie ako človek, nedá sa porovnávať s anjelmi, ktorí majú svoj počiatok. On je bez počiatku a bez konca. On je Boh a tým je vo svojej podstate porovnateľný s Otcom a Duchom Svätým. Tým je On už odvždy - teda pred stvorením – v spoločenstve s Otcom a Duchom Svätý( preexistencia).
Pojem „preexistencia je odvodený od latinských slov „prae“ a „existencia“, ktoré znamenajú „pred“ a „život“(„skorší život“).
Vo vzťahu k Ježišovi Kristovi preexistencia znamená, že Boží Syn bol od večnosti, teda vždy, už pred stvorením a predtým, než sa stal človekom.
Boh stvoril všetko skrze slovo („Boh riekol“, 1Mo 1,3) a zmysluplne všetko usporiadal. Slovo je teda počiatkom všetkého, z ktorého všetko vzniklo.
Označenie „slovo“ (= grécky „logos“) je v 1. kapitole Evanjelia podľa Jána súčasne použité pre Božieho Syna. Tým je poukázané na to, že Boh Syn je rovnako Stvoriteľ ako Boh Otec a Boh Duch Svätý.
„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo...
A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Ján 1,1-3.14)
V evanjeliu podľa Jána 1,14 sa píše, že Boží Syn („Slovo“) sa stal „telom“, teda ako ozajstný človek. Narodil sa v Betleheme, vyrastal v Nazarete a tam sa vyučil za tesára. Zomrel v Jeruzaleme, bol ukrižovaný na Golgote.
Áno, Ježiš Kristus bol ľudskou prirodzenosťou rovnaký ako ostatní ľudia. Ako človek mal telo a tomu zodpovedajúce potreby. Hladoval, keď bol na púšti, mal smäd, keď prišiel k Jakubovej studni. Tešil sa na svadbe v Kanáne s ostatnými svadobčanmi. Trpel so smutnými a plakal, keď Jeho priateľ Lazar zomrel. Rovnako plakal, keď stál pred Jeruzalemom a ľudia ho nepoznali ako Božieho Syna. Trpel bolesťami pod údermi žoldnierov.
Od ľudí sa ale líšil tým, že na svet prišiel bez hriechu a nikdy hriechu nepodľahol. On bol Bohu, svojmu Otcovi, vždy poslušný a to až po smrť na kríži.
Nie, On bol na zemi rovnakou mierou človekom a Božím Synom, teda ozajstný Boh.
Ježiš Kristus bol ozajstný človek aj ozajstný Boh. Mal dve povahy, jednu ľudskú a jednu božskú.
Len ako ozajstný Boh mohol Ježiš Kristus povedať: „Ja a môj Otec jedno sme“ (Ján 10,30) a tým vyjadril rovnosť podstaty s Otcom.
Pri krste vodou v Jordáne počul z nebies hlas: „Toto je môj milovaný Syn,v ktorom mám zaľúbenie“ (Matúš 3,17).
A pri premenení Ježiša vyjavil: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; Jeho počúvajte (Matúš 17,5).
Slová Ježiša „Kto mňa videl, videl Otca“ (Ján 14,9) svedčia rovnako o tom, že On je Boh.
Zázraky, ktoré konal, dosvedčujú, že Ježiš Kristus je ozajstný Boh. Jemu bola podriadená príroda, lebo On utíšil búrku a išiel po Genezaretskom jazere. On dokázal, že je Pánom nad životom a smrťou, liečil chorých a prebral k životu mŕtvych. Rozmnožil chlieb a ryby, aby nasýtil tisíce ľudí, ako aj premenil vodu na víno, prekročil svojím účinkovaním všetko, čo dokázali ľudia. Bol Pánom nad hriechom; opakovane hriechy odpúšťal.
Boh „sa zjavil v tele......“ (1.list Timoteovi 3,16)
„On je pravý Boh a večný život. (1.Ján 5,20)
Meno Ježiš znamená: „Pán zachraňuje.“
( Pán je záchranca. )
Keď anjel Gabriel zvestoval narodenie Ježiša, určil aj meno dieťaťa a Márii povedal: „Ajhľa, počneš, porodíš syna a dáš mu meno Ježiš (Lukáš 1, 31).
Aj Jozefovi bolo povedané, ako sa má syn volať:...a dáš mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z hriechov(Matúš 1,21).
Tak teda už v danom mene je zreteľné, že Ježiš je ohlasovaný Záchranca a Vykupiteľ.
Vo svojich skutkoch sa Ježiš Kristus zjavil ako Bohom zoslaný Vykupiteľ (= Spasiteľ): „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia a hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium“ (Matúš 11,5). Že Ježiš Kristus je Vykupiteľ, spočíva predovšetkým v tom, že zvestoval Božiu vôľu a svoj život obetoval na Vykúpenie ľudí, teda za ich oslobodenie od hriechov a vín.
Áno. Vykúpenie existuje len skrze Ježiša Krista. Len cez Neho majú ľudia prístup k spaseniu.
„A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Skutky apoštolov 4,12)
Titulmi vznešenosti sú mienené mená a označenia pre Božieho Syna, ktorými sú v Svätom písme označované rôzne charakteristické znaky Jeho jedinečnosti.
„Výsosť je oslovenie človeka zo šľachtického rodu, ktorý má mimoriadne, výnimočné postavenie, napr.: kráľ alebo cisár.
„Kristus“ pochádza pôvodne z gréckeho slova („Christos“) a v preklade znamená „pomazaný“.
V časoch Starého zákona boli olejom pomazaní králi (porov. Žalm 20,7).
Tento úkon znamená ich ustanovenie k posvätnej službe. Ježiš sa označuje ako „Pomazaný“, lebo je Pánom nad všetkým, lebo On zmieril človeka s Bohom a zvestoval Božiu vôľu.
Vznešený titul „Kristus“ je tak tesne prepojený s Ježišom, že sa stal vlastným menom: Ježiš Kristus.
„Mesiáš“ pochádza z hebrejčiny a znamená v preklade tiež „pomazaný“. Ježiš z Nazaretu, Kristus, ktorý je Izraelom očakávaný Mesiáš, je v Novom zákone zaznamenaný práve takto.
V Starom zákone sa vyskytuje označenie „Pán“ prevažne, keď sa hovorí o Bohu. V Novom Zákone sa tento titul vzťahuje aj na Ježiša Krista. Označenie „Pán“ označuje božiu autoritu Ježiša Krista, prekračuje rámec rešpektu plného oslovenia. Keď sa Ježiš pomenúva „Pán“, znamená to tiež, že sa tým zdôrazňuje , že Ježiš je Boh.
Keď sa používa vznešený titul „Syn človeka“, tým sa rozumie, že to nie je syn nejakého človeka, ale božská bytosť, ktorá vládne nad ľuďmi a riadi ich.
Za čias Ježiša Krista bol v nábožných židovských kruhoch očakávaný „Syn človeka“, ktorému bude Bohom odovzdaná vláda nad svetom.
Podľa Jána 3,13 sa tento „Syn človeka“ dal poznať, lebo On zostúpil z neba. Má moc odpúšťať hriechy a konať spásu .
Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo by zahynulo. (Lukáš 19,10)
Áno, Sväté písmo používa ešte ďalšie vznešené tituly Ježiša: „Immanuel“, „Sluha Boží“, „Syn Dávida“.
Hebrejské meno „Immanuel“ znamená „Boh s nami“. Ježiš Kristus nesie vznešený titul „Immanuel“, lebo Boh je v Ňom medzi ľuďmi a ponúka im svoju pomoc.
Označenie „Sluha Boží“ sa v Svätom Písme nachádza pre výrazné osoby, ktoré sú v službe Bohu. Keď sa Ježiš označuje ako „Sluha Boží“, je to odkaz pre ľudí na jeho službu a Jeho utrpenie.
„Syn Dávida“ je v Novom zákone označenie pre Ježiša Krista. Už na začiatku Matúšovho evanjelia sa hovorí: „Toto je rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.“ (Matúš 1,1) To znamená, že v Ježišovi Kristovi sú naplnené prisľúbenia, ktoré boli dané Dávidom. (porov.2Samuel 7; Skutky apoštolov 13, 32-37)
Ježiš Kristus si počínal ako kráľ, kňaz a prorok.
U kráľa sa myslí na panovanie a vládu. Kňaz v starozákonnom období pracuje tak, aby sprostredkoval zmierenie človeka s Bohom. Prorok zvestuje Božiu vôľu a predpovedá budúce udalosti. Ježiš Kristus toto všetko uskutočnil dokonalým spôsobom.
Keď vstúpil Ježiš do Jeruzalema, dal sa poznať ako kráľ pokoja a spravodlivosti. Aj pred Pilátom, zástupcom svetovej mocnosti Ríma, vyznal, že On je kráľ a svedok pravdy.
Ježišova existencia ako kráľa sa nevzťahuje na pozemské vladárstvo a neprejavuje sa cez nárast moci. Že On je kráľom, sa prejavuje v Jeho plnej moci, ktorou jedná a v sile, ktorou koná znamenia a zázraky.
Kráľovská hodnosť je tiež zdôrazňovaná v Zjavení Jána: Ježiš Kristus je „vladár zemských kráľov“ (Zjavenie Jána 1,5).
Pilát mu povedal: "Tak predsa si kráľ?" Ježiš odpovedal: "Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas." (Ján 18,37)
Významní králi v dejinách Izraelského národa:
- Kráľ Saul
- Kráľ Dávid
- Kráľ Šalamún
- Kráľ Hiskia
Najdôležitejšou úlohou kňazov v starozákonných časoch bolo, aby prinášali Bohu obetu, aby bol milostivý. Ježiš Kristus je kňazom, ktorý prevyšuje nad všetkými ostatnými, On je ozajstným veľkňazom. On obetoval svoj život bez hriechu, aby zachránil človeka z duchovnej smrti a aby mohol dosiahnuť život večný.
Veľkňaz v starozákonných časoch mal za úlohu predkladať Bohu hriechy ľudí. Raz v roku vstupovali prosiac za nich – v Deň zmierenia – do posvätnej miestnosti chrámu ( „Najsvätejšia svätina“).
Ježiš Kristus nepotreboval, ako veľkňazi v Starom zákone, zmierenie s Bohom: On sám bol zmierovateľom a odpúšťal hriechy.
Významní kňazi v Starom zákone:
- Melchisedek
- Aaron
- Eli
- Zadok
Boh zvestoval Mojžišovi: „Spomedzi ich bratov vzbudím proroka, ako si ty, a vložím svoje slová do jeho úst, i bude im hovoriť všetko, čo im prikážem“ (5 Mojžiš 18,18). Týmto prorokom bol mienený Ježiš.
Ako prorok zvestoval Ježiš Kristus Božiu vôľu. On ukazuje cestu života a vyjavuje budúcnosť. V rozlúčkovej reči zvestoval Ducha Svätého. V knihe Zjavenia odhaľuje priebeh dejín spásy až po nové stvorenie.
Jeho výroky sú platné pre večnosť: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Marek 13,31).
Nastane strašné utrpenie, aké ľudstvo ešte nezažilo a ani nezažije. Ale Boh kvôli svojim vyvoleným skráti toto hrozné obdobie. Keby tak neurobil, nik by sa nezachránil. (Matúš 24, 21.22)
„Budú znamenia na slnku a mesiaci a na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zomierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ (Lukáš 21, 25 – 28)
Najvýznamnejší proroci v dejinách izraelského národa:
- Mojžiš
- Samuel
- Eliáš
- Elisa
- Jeremiáš
- Jezaja
- Ján Krstiteľ
O živote a účinkovaní Ježiša Krista sa píše v Novom zákone, v 4 evanjeliách podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Evanjelisti (tvorcovia evanjelií) nechceli napísať životný príbeh Ježiša. Oveľa viac svedčili o viere, že Ježiš z Nazaretu je Mesiáš.
Boží Syn sa narodil ako človek z Márie Panny. Jeho narodenie je opísané v evanjeliu podľa Matúša a Lukáša. Ježiš sa narodil v čase, keď v Judei vládol kráľ Herodes a v Ríme bol cisárom Augustus. Ježiš skutočne žil. On je teda osobnosťou svetových dejín a nie je nejakou postavou zo sveta básnictva či legiend.
Anjel Gabriel zvestoval Panne Márii posolstvo: „ Počneš a porodíš syna a dáš Mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lukáš 1,31-33).
Anjel jej vyjavil, že počne z Ducha Svätého: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lukáš 1, 35).
Mária bola vlastná matka Ježiša. Jozef prijal Ježiša ako vlastného syna, preto je Jozef spomínaný aj v rodokmeni.
„A Ježiš ... syn Jozefov, ktorý bol synom Héliho.....“ (Lukáš 3, 23)
Cisár Augustus nariadil sčítanie ľudu. Každý musel navštíviť „svoje“ mesto, to znamená miesto pôvodu svojej rodiny. Tak išiel Jozef, potomok Dávida, s Máriou do „mesta Dávidovho“, do Betlehema. Tam sa ubytovali. Mária porodila svojho syna v maštali a uložila ho do kŕmneho žľabu: „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lukáš 2,7).
Z tejto udalosti je zreteľné, že Boh sa stal človekom v biednych pomeroch.
Anjel sa zjavil pastierom, ktorí strážili svoje stáda na poli pri Betleheme a zvestoval im radostné posolstvo. „Lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán“(Lukáš 2,11; aj Micha 5,1).
V evanjeliu podľa Matúša sa píše, že aj hviezda upozornila na narodenie Ježiša . Mudrci (mágovia) z Východu (Orientu) nasledovali hviezdu a prišli do Jeruzalema, aby sa poklonili „novonarodenému kráľovi: „Kde je ten narodený kráľ židovský? Videli sme totiž Jeho hviezdu na východe a prišli sme sa Mu pokloniť“ (Matúš 2, 2). Boli poslaní kráľom Herodesom do Betlehema: „A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, šla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko“(Matúš 2,9).
Táto udalosť poukazuje na jedinečnosť narodenia Božieho Syna.
Orientálni učenci boli označovaní ako „mágovia“, ktorí sa zaoberali výkladom z hviezd a snov.
Kráľ Herodes veril, že v Betleheme sa narodil kráľ, ktorý ho jedného dňa zosadí z trónu, preto sa snažil pripraviť ho o život. Dal usmrtiť všetkých chlapcov v Betleheme, ktorí mali dva roky a menej (porov. Matúš 2,16-18).
Boh dal vo sne Jozefovi, mužovi Márie, pokyn, aby s dieťaťom utiekli do Egypta (porov. Matúš 2,13.14).Po smrti kráľa Herodesa sa vrátili naspäť do Nazaretu v Galiley.
V evanjeliu podľa Lukáša 2,52 je napísané, že Ježiš rástol v múdrosti i tele a bol milý Bohu a ľuďom.
V Lukášovi 2,41-49 sa píše, že dvanásťročný Ježiš viedol rozhovory s učiteľmi, ktorí sa čudovali „nad jeho múdrymi odpoveďami“.
„A Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom.“ (Lukáš 2,52)
Ježiš sa nechal pokrstiť Jánom Krstiteľom v Jordáne. Bezprostredne po krste Jánom zostúpil viditeľne na Ježiša Duch Svätý. Z neba zaznel hlas Boha Otca: „Ty si môj milovaný syn, v Tebe sa mi zaľúbilo“ (Lukáš 3,22). Touto udalosťou bolo zjavné, že Ježiš je Boží Syn.
Ježiš bol bez hriechu. Napriek tomu sa nechal Jánom pokrstiť krstom pokánia v rieke Jordán. Na tomto krste - výraze pokánia- je zreteľné, že On sa pokoril a na sebe dal vykonať to, čo platí pre hriešnikov.
„Ježiš mu povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.“ (Matúš 3,15)
Ježiš bol Duchom Svätým vyvedený do púšte, „aby Ho diabol pokúšal“(Matúš 4,1). Ježiš tam zostal 40 dní a diabol Ho viackrát pokúšal. Ježiš odolal pokušeniam a diabla odmietol. Potom k Ježišovi pristúpili anjeli a posluhovali mu. (porov. Matúš 4,11)
Tým, že Ježiš obstál v pokušeniach, dokázal ešte pred začiatkom svojho verejného účinkovania, že je víťazom nad diablom.
Prvý človek, Adam, pokušeniu diabla podľahol. Adam sa stal hriešnikom a s ním všetci ľudia. V protiklade k nemu ostal Ježiš bez hriechu. Tým vytvoril predpoklad, aby všetci hriešnici opäť našli cestu k Bohu.
Ježiš začal učiť v Galilei, vo veku asi 30 rokov (porov. Lukáš 3,23).
Hlavnou náplňou učenia Ježiša je kázanie o Božom kráľovstve: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Marek 1,15).
„Božie kráľovstvo“ nie je žiadne štátne územie, žiadna politická vláda. Znamená to oveľa viac, „Božie kráľovstvo“ je Boh, ktorý je prítomný medzi ľuďmi a vládne.
V osobe Ježiša Krista , Božieho Syna, sa „Božie kráľovstvo“ dostalo k ľuďom (porov. Lukáš 17,21). Ježiš Kristus je vládca, stará sa o spravodlivosť, daruje milosť, obracia sa k biednym a tým, čo potrebujú pomoc, aby im priniesol spásu.
„Božie kráľovstvo“ má význam i pre budúcnosť – začne „svadbou Baránka a v novom stvorení bude mať večné trvanie (porov. Zjavenie 21,1-3).
Ríša pokoja: pozri otázky 575. a ďalšie
Nové stvorenie: pozri otázku 581.
„Tvoje kráľovstvo príde“: pozri otázku 635.
V evanjeliu podľa Matúša má pojem „Božie kráľovstvo“ rovnaký význam ako „Kráľovstvo Nebeské“.
„Božie kráľovstvo“ je označenie pre prítomnosť a vládu Boha medzi ľuďmi. Možné ho bolo zažiť za čias Ježiša. Aj dnes je „Božie kráľovstvo“ prítomné, je zažívané v cirkvi Ježiša, v ktorej Ježiš Kristus pôsobí – teda v slove a vo sviatosti.
Na druhej strane sa očakáva „Božie kráľovstvo“ v budúcnosti. To bude prítomné pri „svadbe Baránka“, v ríši pokoja a v novom stvorení.
„Konať pokánie“ znamená odvrátiť sa od zlého a obrátiť sa na Boha. Kto koná pokánie, je pripravený zmeniť svoje zmýšľanie tak, aby plnil Božiu vôľu.
„Evanjelium“ znamená „radostnú zvesť“, „dobrú správu“. Je to posolstvo milosti,lásky a zmierenia, ktoré nám Boh daruje v Ježišovi Kristovi.
Mojžišov zákon bol pre izraelský národ považovaný ako najvyšší záväzok . Jeho splnenie bolo chápané ako pravý vzťah človeka k Bohu. Ježiš upozornil na to, že On je vyššou autoritou ako Mojžiš a je Pánom nad zákonom. On zhrnul zákon do jedného prikázania: milovať Boha a blížneho ako seba samého (porov. Matúš 22, 37-40).
Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť , ale naplniť.“ (Matúš 5,17)
„Ježiš mu odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou, celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci. (Matúš 22, 37-40)
Ježiš povolal učeníkov (porov. Marek 1,16 a ďalšie). Spomedzi nich ustanovil 12, „ktorých On menoval aj apoštolmi, aby boli s Ním a poslal ich kázať“ (porov. Marek 3,14).
Učeníci Ježiša sú tí ľudia, ktorí nasledovali evanjelium slovom i skutkom.
Zázraky, ktoré konal Ježiš, sú rôzne: Vyliečenie chorých, vyhnanie zlých duchov, oživenie mŕtvych, zázraky prírody, zázraky nasýtenia, zázraky darov.
Ježiš konal zázraky, aby ukázal, že v Ňom je Boh ako všemohúci a milujúci a obracia sa milosrdne k trpiacim ľuďom. Zázraky ukázali veľkoleposť Božieho Syna a jeho plnú Božiu moc.
V evanjeliách sa popisuje, že Ježiš uzdravil slepých, chromých, hluchých a malomocných. Tieto uzdravenia poukazujú na Božiu podstatu Ježiša Krista, ktorý konal tak, ako keď Boh sám prehovoril k Izraelitom: „Ja som Hospodin, tvoj lekár“ (2Mojžiš 15,26). Zázraky uzdravenia sú v tesnej spojitosti s vierou ľudí, ktorých sa to týka (porov. napr.: Lukáš 18, 35-43).
V evanjeliách sa píše, že Ježiš vyhnal démonov – ktorí podľa vtedajších predstáv ľudí boli pôvodcovia chorôb – a tak liečil ľudí. Ježiš Kristus bol dokonca spoznaný démonmi ako Pán (porov. Marek 3,1).
V Novom zákone sú démonmi označovaní zlí, Bohu odporujúci duchovia, ktorí sa podľa antického chápania snažili ovládať človeka a spôsobovali aj choroby.
Evanjeliá opisujú tri prípady, pri ktorých Ježiš zomrelých navrátil do života: dcéru Jairusa (porov. Matúš 9,18–26), mládenca z mesta Nain (porov. Lukáš 7,12 – 15) a Lazara, brata Márie a Marty (porov. Ján 11,1– 44).
Zmŕtvychvstaním poukazujú zreteľne, že Ježiš Kristus je aj Pánom nad smrťou. Súčasne vypovedajú o nádeji, že mŕtvi raz vstanú k večnému životu.
Ježiš mal moc nad vetrom a morom, ony ho „poslúchali“ (porov. Matúš 8, 27): Bola víchrica a keď On prikázal prestať, vietor sa utíšil; voda bola pokojná. Tým Ježiš ukázal svoju moc nad týmito živlami.
Vláda Ježiša nad prírodnými živlami podčiarkuje, že Boží Syn je Stvoriteľ, ako Boh, Otec (porov.Ján 1,1 – 3).
Vo všetkých evanjeliách sa píše, že Ježiš nasýtil päť tisíc ľudí piatimi chlebami a dvomi rybami (porov. Marek 6, 30–44). V Matúšovom a Markovom evanjeliu sa hovorí okrem toho o nasýtení štyroch tisícov ľudí (porov. Matúš 15, 32 – 39).
Tieto zázraky pripomínajú, že keď ľud Izraela putoval púšťou, Boh sa o jedlo pre nich postaral (manna).
A ďalej tieto udalosti sú odkazom na Svätú večeru.
Ježiš konal zázraky, pri ktorých ľudia prijali naplnenie pozemských darov. Príkladom pre tento zázrak je bohatý úlovok rýb Petrom. Tento celú dlhú noc lovil s ostatnými rybármi a predsa nič neulovil. Na pokyn Ježiša hodili siete ešte raz do vody a vylovili také veľké množstvo rýb, že sa siete začali trhať a člny sa takmer potopili (porov. Lukáš 5,1 – 11).
Na svadbe v Káne Galilejskej premenil Ježiš vodu na víno (porov. Ján 2,1–11). Aj toto je zázrak a tým aj znak božstva Ježiša Krista.
Ježiš ľuďom kázal. Jeho najznámejšia kázeň je „kázeň na hore“, ktorá je opísaná v evanjeliu podľa Matúša. Na začiatku „kázne na hore“ sú blahoslavenstvá.
Blahoslavenstvá:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
„Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení.“
„Blahoslavení krotkí, lebo oni budú dedičmi zeme.“
„Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“
„Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu“.
„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“
„Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“
„Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“
„Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a prenasledujú a všetko zlé o vás hovoria; radujte sa a jasajte, lebo vaša hojná odmena je v nebi. Veď tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Matúš 5,3 - 11)
V evanjeliu podľa Matúša sa nachádzajú „blahoslavenstvá“ z kázne Ježiša na hore. Tým Ježiš ukazuje , ako je človek účastný na „Kráľovstve nebeskom“, ktoré je v Ňom prítomné.
Ľudia sú Ním označovaní ako „blažení“ (šťastní), keď žijú tak, ako je to tam napísané.
Ježiš vo svojich kázňach často hovoril v podobenstvách, teda obrazným vyjadrením. Tieto príbehy boli vybrané z každodenného života poslucháčov, aby im mohli dobre porozumieť. Cez podobenstvá vysvetľoval Ježiš podstatný obsah evanjelia.
V prvých troch evanjeliách je sprostredkovaných viac ako 40 podobenstiev.
„Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách a bez podobenstva im nehovoril nič. Aby sa naplnilo prorokovo slovo: Otvorím ústa v podobenstvách, vyslovím, čo bolo skryté od stvorenia.“ (Matúš 13, 34.35)
Ježiš vysvetlil v podobenstvách podstatné tvrdenia o Kráľovstve nebeskom, o prikázaní o láske k blížnemu, o zmýšľaní človeka a o príchode Božieho Syna.
Ježiš to vysvetľuje v podobenstve o horčičnom semienku. On tým ukazuje na rozhodujúci počiatok Kráľovstva nebeského a jeho rozširovanie.
„Kráľovstvo nebeské je podobné horčičnému zrnu, ktoré človek vzal a zasial na svojom poli; je síce najmenšie medzi všetkými semenami, ale keď vyrastie, je väčšie ako zeliny, býva z neho strom, takže nebeskí vtáci prilietajú a hniezdia v jeho ratolestiach. Iné podobenstvo hovorí: Podobné je Kráľovstvo nebeské kvasu, ktorý vzala žena a zarobila do troch štvrtiek múky, takže všetko nakyslo.“ (Matúš 13,31 - 33)
V podobenstve o vzácnej perle je človeku ukázané, že ten, kto rozpozná v Ježišovi Kristovi skryté Kráľovstvo nebeské, prijme ho a všetkého ostatného sa pre neho vzdá. Ježiš zdôrazňuje toto na inom mieste s výzvou :
„Ale hľadajte najprv Božie kráľovstvo ...“ (Matúš 6,33)
„Podobné je Kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl; od radosti nad ním ide, predá, čo má a kúpi to pole. Ďalej podobné je Kráľovstvo nebeské kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly; keď našiel drahocennú perlu, odišiel, predal všetko, čo mal a kúpil ju.“ (Matúš 13, 44-46)
„Ale hľadajte najprv Božie kráľovstvo a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ (Matúš 6,33)
Podobenstvom o stratenej ovci Ježiš ukazuje, že Bohu záleží na všetkých ľuďoch, aj na takých, ktorí sa zdajú , že sú stratení.
V podobenstve o márnotratnom synovi zdôrazňuje Ježiš lásku k hriešnikom.
„Preto im povedal toto podobenstvo:
Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ,Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘
Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lukáš 15, 3-7)
Najvznešenejšie prikázania sú milovať Boha a blížneho. V rozprávaní o milosrdnom samaritánovi Ježiš vysvetľoval, kto je blížny a čo znamená láska k blížnemu.
Nezatvárať oči pred utrpením druhých, ale poskytnúť pomoc.
„Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli .Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Tak isto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel ,bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň.
Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: „Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.“ (Lukáš 10,30 - 35)
Podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi zdôrazňuje: nie ten, kto sa vychvaľuje, čo všetko vie, čo má a kto on je, ale ospravedlnený bude ten, kto prichádza k Bohu v pokore a hľadá milosť.
Podobenstvo o prefíkanom sluhovi povoláva tých, ktorí prijali milosť Božiu k tomu, aby rovnako milostivo pristupovali k iným. Pre toho, kto rozpoznal Božiu lásku, je zmierenie s blížnym potrebou.
„Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ,Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘
Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa v prsia a hovoril: ,Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘
Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten.
Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lukáš 18, 9 - 14)
Vtedy sa ho Peter spýtal: Pane, keď sa môj brat proti mne previní, koľko razy mu mám odpustiť? Sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti až do sedem razy, ale až sedemdesiatkrát sedem razy. Preto podobné je kráľovstvo nebeské človeku – kráľovi, ktorý sa rozhodol urobiť vyúčtovanie so svojimi sluhami. Medzi prvými mu priviedli jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou , aj s deťmi aj so všetkým, čo mal, a zaplatiť. On sa však hodil pred kráľa na kolená a prosil ho: Pane, pozhovej mi a všetko ti zaplatím! Kráľovi prišlo toho človeka ľúto, nechal ho odísť, a odpustil mu dlh. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtiac kričal: Zaplať, čo si mi dlžný! Ten chudák padol mu k nohám a prosil ho: pozhovej mi a všetko ti zaplatím! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, kým dlžobu nezaplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a svojmu pánovi rozpovedali , čo sa prihodilo. Tu si ho kráľ dal predvolať a povedal mu: Ty zlý sluha! Celý dlh som ti odpustil, lebo si ma prosil. Či si sa nemal zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zmiloval nad tebou? Rozhneval sa kráľ a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.(jeho previnenia)" (Matúš 18, 21 – 35)
V podobenstve o príchode Syna človeka hovorí Ježiš Kristus o jeho opätovnom príchode. V evanjeliu podľa Matúša 24, 37 – 39 sa porovnáva obdobie pred Ježišovým príchodom a dňami Noema. Vyjadruje, že opätovný príchod Ježiša Krista sa uskutoční náhle a prekvapivo.
Toto posolstvo sprostredkúva aj podobenstvo o rozumných a nerozumných pannách (porov. Matúš 25, 1 – 13). Z toho sa máme poučiť, aby sme boli bdelí a vždy pripravení na opätovný príchod Pána.
„Lebo ako bolo za dní Noema, tak bude pri príchode Syna človeka; ako totiž pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korábu, a nič nespozorovali, až prišla potopa a zmietla všetkých: tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ (Matúš 24,37 - 39)
„Vtedy bude kráľovstvo nebeské podobné desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. Tie pochabé si totiž vzali lampy, ale nevzali si olej; tie rozumné si však vzali s lampami aj olej v nádobách. Keď ženích meškal, zdriemli všetky a zaspali. O polnoci nastal krik: Ajhľa, ženích, vyjdite mu naproti! Vtedy prebudili sa všetky panny a pripravovali si lampy. Tu pochabé povedali rozumným: Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú! Ale rozumné povedali: aby potom nestačilo ani nám ,ani vám? Choďte radšej k predavačom a kúpte si. Keď však odišli kupovať, prišiel ženích; pripravené vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Neskoršie prišli aj ostatné panny a hovorili: Pane, pane , otvor nám! Ale on odvetil: Veru vám hovorím, nepoznám vás! Preto bdejte, lebo nepoznáte dňa ani hodiny,[ kedy príde Syn človeka]. (Matúš 25, 1 - 13)
V evanjeliu podľa Jána sa nachádzajú výpovede Ježiša, ktoré sú označené ako „obrazné opisy“. V nich objasňuje Ježiš svoju podstatu. Sedem význačných výpovedí začína slovami: „Ja som.“
V nich hovorí obrazne o sebe ako o „Chlebe života“ (Ján 6, 35), ako o „Svetle sveta“ (Ján 8,12 ), ako o „Dverách“ k záchrane (Ján 10,9), ako o „Dobrom pastierovi“ (Ján 10, 11) a o „Vínnom kmeni“(Ján 15,5). Mimo toho sa Ježiš označuje ako „vzkriesenie“ (Ján 11, 25) , „cesta“, „pravda“ a „život“ (Ján 14,6).
Toto všetko znamená: Ježiš sám otvára prístup k Bohu Otcovi a prináša spásu.
Dvanásti apoštoli boli Ježišovi obzvlášť blízki a mal voči nim mimoriadne dôverný vzťah.
- Keď iní učeníci Ježišovi nerozumeli a viac ho nenasledovali, apoštoli zostali s ním a vyznávali, že On je Ježiš Kristus (porov. Ján 6,66 – 69).
- Len apoštoli boli s Ním, keď ustanovil Svätú večeru.
- Ježiš, keď umýval apoštolom nohy, dal im príklad pokornej služby (porov. Ján 13, 4 a ďalšie).
- Obrátil sa na apoštolov v rozlúčkovej reči pred svojou smrťou, ktorá je opísaná v evanjeliu podľa Jána 13 – 16 a prisľúbil im Ducha Svätého.
- Apoštolom dal prísľub svojho opätovného príchodu (porov. Ján 14,3).
- Apoštolom sa ešte raz ukázal po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Skutky apoštolov 1,2.3).
- Pred nanebovystúpením dal apoštolom príkaz: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Matúš 28,19.20).
„Ukázal sa im po svojom umučení, aj prejavoval sa živý mnohými dôkazmi ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac o Božom kráľovstve.“ (Skutky apoštolov 1,3)
„Vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru opásal sa, potom nalial vody do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou , ktorou bol opásaný.
...Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.“ (Ján 13,4.5.15)
Čas utrpenia Ježiša Krista sa začal jeho príchodom do Jeruzalema: „Keď sa priblížili k Jeruzalemu ...a poslal (Ježiš) dvoch učeníkov a riekol im: Choďte do dediny, ktorá je naproti, a hneď, ako vkročíte do nej, nájdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nikto nesedel; odviažte ho a priveďte. A ak by vám niekto povedal: Čo to robíte? - povedzte: Pán ho potrebuje a hneď ho zase sem pošle. I odišli a našli osliatko priviazané o bránu vonku na ceste a odviazali ho. A niektorí z tých, čo tam stáli, hovorili im: Čo robíte, že odväzujete osliatko? Odpovedali im, ako prikázal Ježiš, a nechali ich. I priviedli osliatko k Ježišovi, kládli naň svoje plášte a On sa posadil naň. Mnohí prestierali plášte na cestu, iní zase ratolesti, nasekané v poli. A tí, čo šli pred Ním a za Ním, volali: Hosana!
Buď pochválený, kto prichádza v mene Pánovom!“ (Marek 11,1.10)
Napriek všetkému jasotu Ježiš vedel, že nálada ľudu sa zmení a On bude musieť ísť cestou na kríž.
Utrpenie Ježiša sa často označuje aj slovom „pašie“, v náväznosti na latinské slovo „passio“, čo znamená „utrpenie“.
Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediac na oslovi, na osliatku, na mláďati oslice. (Zachariáš 9,9)
Ježiš očistil chrám, z ktorého vyhnal kupcov a peňazomencov. Tým jasne poukázal na to, že chrám, Boží dom, je posvätný a nie je miestom pre obchody.
V Betánii bol Ježiš pomazaný vzácnym olejom z Nardu. To sa stalo po jeho slovách so zameraním na jeho nastávajúcu smrť, lebo vtedy mŕtvi boli pomazaní vzácnym olejom. (porov. Marek 14,8)
Ježiš mal medzi farizejmi a saducejmi, ku ktorým patrili veľkňazi, veľa nepriateľov. Tí ho chceli usmrtiť. Preto bola jeho situácia stále ohrozenejšia.
Olej z Nardu: Narda je rastlina, ktorá rastie v oblasti Himalájí (napr.: India, Bhután, Nepál). Z jej koreňov sa získavala aromatická šťava, ktorá bola primiešavaná do oleja na pomazanie.
Narda bola už v antike exportovaná do oblastí Stredozemného mora. Pretože pochádzala zďaleka, bola aj veľmi drahá.
Farizeji a Saduceji boli vstúpenci náboženskej skupiny v židovstve za čias pôsobenia Ježiša Krista.
Farizeji sa snažili prísne dodržiavať Mojžišove zákony, aby cez skutky dosiahli pred Bohom zásluhy. V evanjeliách sa tento spôsob zbožnosti často kritizuje, lebo môže viesť k vlastnej spravodlivosti a pokrytectvu. Z farizejov vyrástlo dnešné židovstvo.
Saduceji odmietali vieru v anjelov aj v zmŕtvychvstanie. K nim patrili predovšetkým majetné vrstvy obyvateľstva a kňazi jeruzalemských chrámov. Po zničení chrámu saducejský smer židovstva zanikol.
Popri farizejoch a saducejoch bola vo vnútri antického židovstva tretia dôležitá skupina – eséni.
Jeden z dvanástich apoštolov, Judáš Iškariotský, odišiel pred sviatkom nekvasených chlebov (paschou) k nepriateľom Ježiša „Tu šiel.....Judáš Iškariotský k veľkňazom a spýtal sa: čo mi chcete dať a ja vám Ho zradím? (Matúš 26,14.15). Títo mu vyplatili 30 strieborných. To bola suma, ktorá sa vo všeobecnosti platila za jedného otroka. Tým sa naplnilo slovo proroka Zachariáša (porov.Zachariáš 11,12.13) – Pán bol postavený na úroveň otroka (porov. 2Mojžiš 21,32).
„Povedal som im: ak sa vám pozdáva, dajte mi moju mzdu tridsať strieborných. Vtedy mi povedal Hospodin: Hoď ju do pokladnice! Znamenitá mzda, ktorou ma ocenili. Vzal som tridsať strieborných a hodil ich v dome Hospodinovom do pokladnice.“ (Zachariáš 11,12.13)
Vo sviatok nekvasených chlebov (pascha) bol Ježiš spolu s dvanástimi apoštolmi a sadol si s nimi k veľkonočnej hostine. Bol tam prítomný aj Judáš Iškariotský, ktorý bol predtým u nepriateľov Ježiša, aby Ho zradil.
Keď sedeli spolu za stolom, Pán ustanovil Svätú večeru. „Keď jedli, Ježiš vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom hovoriac: Vezmite a jedzte! Toto je moje telo. Potom vzal kalich, dobrorečil, dal im a riekol: Pite z neho všetci! Lebo toto je moja krv [novej] zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“ (Matúš 26, 26 – 28).
Počas tejto večer označil Ježiš svojho zradcu, Judáša Iškaroitského. Ten nato opustil spoločenstvo. Vyšiel von, „a bola noc“ (Ján 13, 30).
Po večeri šiel Ježiš so svojimi jedenástimi učeníkmi do Getsemanskej záhrady. Ľudská prirodzenosť Božieho Syna bola viditeľná pred nastávajúcou smrťou na kríži. On v pokore klesol na kolená a modlil sa : „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja!“ (Lukáš 22, 42). Ježiš sa teda celkom odovzdal do vôle svojho Otca – On bol pripravený priniesť obeť. Tu sa zjavil anjel a posilnil Ho (Lukáš 22, 43). Apoštoli ale spali. Krátko nato bol Ježiš zajatý.
Keď Ježiš prosil apoštolov, aby s Ním bdeli, prišiel zástup ozbrojencov, ktorých poslali veľkňazi. Judáš Iškariotský ich priviedol k Ježišovi a zradil Ho bozkom:
„Ktorého pobozkám, ten je; toho chyťte“(Matúš 26, 48). „Príduc k učeníkom, našiel ich spať; i riekol Petrovi: Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia; duch je síce hotový, ale telo mdlé.“ (Matúš 26, 40.41)
Šimon Peter vytasil meč, aby ochránil Ježiša a sluhovi jedného veľkňaza odťal ucho (porov. Ján 18, 10). Ježiš ho zadržal a sluhu vyliečil.
Ježiš nevyužil svoju Božiu moc, ale nechal sa zajať. Nato Ho apoštoli opustili a utiekli.
Keď bol Šimon Peter v tej noci oslovený, či je Ježišovým učeníkom, poprel to. On zaprel Pána trikrát.
„Peter však sedel von na dvore; i prišla k nemu služobná dievka a povedala: I ty si bol s Ježišom Galilejským! On však zaprel pred všetkými a odpovedal: Neviem, čo hovoríš. Keď vychádzal bránou, uzrela ho iná a povedala tým, čo tam boli: Tento bol s Ježišom Nazaretským! A zase zaprel s prísahou: Nepoznám toho človeka! Onedlho pristúpili tí, čo tam stáli, a povedali Petrovi: Veru, aj ty si z nich, veď i tvoje nárečie ťa prezrádza. Vtedy začal sa zaklínať a prisahať: Nepoznám toho človeka! A hneď kohút zaspieval. Tu sa Peter rozpomenul, čo mu povedal Ježiš: Skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš. I vyšiel a žalostne zaplakal.“ (Matúš 26, 69 - 75)
Nie, Ježiš poznal ľudské slabosti aj svojich apoštolov, tak im nič nevyčítal. Po svojom zmŕtvychvstaní sa s nimi stretol s pozdravom pokoja.
Veľká rada, veľkňazi a zákonníci obvinivali Ježiša za rúhanie sa Bohu a hľadali svedectvo, ako Ho usmrtiť. Rúhanie sa Bohu videli v tom, že sa Ježiš priznáva, že je Boží Syn.
Po tom, ako bol Ježiš odsúdený na smrť, oľutoval Judáš svoju zradu a vrátil 30 strieborných veľkňazom naspäť. Oni však už s ním nechceli mať nič. On hodil peniaze do chrámu , odišiel preč a obesil sa (Matúš 27, 1 – 5).
Po tom, ako bol Ježiš odsúdený Veľkou radou – najvyššími úradníkmi v Judei - bol vypočúvaný najvyšším rímskym miestodržiteľom Pontským Pilátom. Ten bol vtedy poverený Rímom vládnuť Židom.
Pilát považoval Ježiša za nevinného a odkázal ho na Herodesa (prezývaného Antipas), kráľa Židov. Židia mali Rímom zakázané vykonať trest smrti, tak Herodes poslal Ježiša naspäť k Pilátovi. Tento nechal Ježiša bičovať. Ľud požadoval ukrižovanie Ježiša, lebo sa povyšoval nad rímskeho cisára. Na tom sa postavil trest smrti (porov. Ján 19,12).
Pilát rozmýšľal, ako nájsť spôsob, aby Ježišovi daroval slobodu. Na veľkonočné sviatky mohol byť jeden odsúdený omilostený, ale o tom mal rozhodnúť ľud, či oslobodiť Ježiša, alebo zločinca Barabáša. Ľud poštvaný veľkňazmi a staršími zvolil Barabáša. Pilát na znamenie toho, že nie je zodpovedný za udalosti, ktoré budú nasledovať, umyl si pred davom ruky a povedal: „Čistý som od krvi tohto Spravodlivého....“ (Matúš, 27, 24). Dal Ježiša ešte raz zbičovať a odovzdal ho vojakom na ukrižovanie.
Do obdobia vládnutia Herodesa I. pripadá narodenie Ježiša. Keď bol Ježiš privedený pred Pontského Piláta, vládol v Galilei syn Herodesa I. – Herodes Antipas.
Bičovanie bolo v antike telesným trestom a metódou trýznenia , pri ktorých ľudia trpeli od svojich trýzniteľov bitím bičom, palicami alebo trstenicami. O bičovaní Ježiša Krista sa píše v evanjeliách a Skutkoch apoštolov sa píše o bičovaniach, ktoré museli znášať aj apoštoli.
Ježiš pretrpel v tichosti všetko týranie, ponižovanie a urážanie. Keď mu nasadili na hlavu tŕňovú korunu, toto zosmiešnenie znášal dôstojne.
Ježiš bol pribitý na kríž na Golgote. Spolu s ním boli ukrižovaní dvaja zločinci. Kríž s Ježišom stál uprostred. Tu sa naplnilo proroctvo Izaiáša 53,12: „Lebo lotrom bude zrátané tak, ako sa s lotrom zaobchádza“. Ťažké utrpenie Ježiša vyústilo do ukrutnej agónie, až nakoniec po hodinách zomrel.
Ukrižovanie bolo v antike zvyčajný spôsob popravy, pri ktorom odsúdený zámerne pomaly a mučivo musel zomierať. Bol pripútaný alebo priklincovaný na vzpriamený kôl – s alebo bez priečneho rámu.
Pôsobením rímskych miestodržiteľov nie sú odsúdenie a poprava Ježiša len záležitosťou samotného židovského ľudu. Podieľali sa na tom aj pohania.
Všetci ľudia všetkých čias sú hriešnici a nakladajú na seba hriech, Ježiš zomrel za hriechy všetkých ľudí. Z toho dôvodu koniec-koncov všetci ľudia nesú vinu za smrť Ježiša Krista.
Posledné slová Ježiša na kríži sú v evanjeliách podávané rozdielne a sú usporiadané následne:
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ (Lukáš 23, 34).
Ježiš vystupoval za všetkých, ktorí Ho priviedli na kríž a neboli si vedomí dosahu svojho konania. Tu naplnil Ježiš Kristus zákon lásky k nepriateľovi úžasným spôsobom. (porov. Matúš 5, 44.45 – 48 )
„Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“(Lukáš 23, 43 ).
Ježiš sa obrátil na kajúcneho lotra, ktorý Ho prosil o milosť a on ho spoznal ako Spasiteľa.
„Rajom“ sa tu rozumie miesto na druhom svete pre zbožných a spravodlivých.
„Žena, pozri, to je tvoj syn!“ –
„Hľa, tvoja matka!“ (Ján 19, 26.27)
Ježiš zveril svoju matku Máriu apoštolovi Jánovi. Tu sa ukazuje starostlivosť a láska Krista, ktorý sa napriek vlastným ťažkostiam zastával blížnych.
Mária sa v kresťanskej tradícii označuje ako symbolický obraz cirkvi. Táto sa stavia pod ochranu apoštolského úradu, ktorý je reprezentovaný Jánom.
„Bože môj, Bože môj , prečo si ma opustil?“ (Marek 15, 34)
Týmito slovami zo žalmu 22 sa obracajú zbožní Židia na Boha, keď sa blíži ich smrť. Na jednej strane prejavujú pocit Božej diaľky, na druhej strane dosvedčujú vieru v Božiu moc a milosť.
Aj Ježiš vyslovil tento výrok, ktorý je bežný medzi ľuďmi v smrteľnej tiesni.
„Žíznim“ (Ján 19, 28).
Ježiš v boji so smrťou mal smäd a chcel piť.
Tieto slová sú v spojení so žalmom 69,22:
„Jed mi dávali do jedla, keď som bol smädný, napájali ma octom.“ Tiež sa to vysvetľuje, že Ježiš si musel vypiť „kalich utrpenia“ až do konca, teda až do konca musel trpieť.
„Je dokonané!“ (Ján 19, 30)
Bolo okolo deviatej hodiny, to znamená skoré dopoludnie, keď boli tieto slová vyslovené. Ježiš priniesol obeť za vykúpenie ľudí.
„Otče, do tvojich rúk porúčam môjho ducha!“ (Lukáš 23, 46)
Z toho je zrejmé, že Ježiš Kristus aj v okamihu smrti úplne dôveroval svojmu Otcovi.
Keď Ježiš zomrel na kríži, zdvihla sa zem a rozlámali sa skaly. Chrámová opona, ktorá oddeľovala najsvätejší priestor (to najposvätnejšie), sa roztrhla na dva kusy. Tým sa vyjadrilo, že cez obeť Ježiša Krista obetná služba Starého zákona nie je viac potrebná. Obeťou Ježiša Krista sa otvorila cesta k Bohu.
Keď rímsky stotník a jeho vojaci, ktorí strážili Ježiša na kríži, pocítili, že zem sa chveje, povedali: „Tento človek bol naozaj Syn Boží!“ (Matúš 27, 54). Tým aj pohania dosvedčili, že Ježiš je Boží Syn.
Starý zákon / Nový zákon : Boh na hore Sinaj uzavrel s ľudom Izraela, nasledovníkom Abraháma, Izáka a Jakuba, zmluvu. Znakom Starého zákona bola obriezka. Do Starého zákona patria aj Mojžišove zákony, v ktorých je obsiahnutá Božia vôľa. Obeťou Ježiša Krista boli položené základy pre Nový zákon. Nový zákon nie je viac len pre Židov, ale pre všetkých ľudí. Krstom vodou človek má účasť na Novej Zmluve.
Jozef z Arimatei, ktorý bol členom židovskej Veľkej rady, požiadal Piláta, aby mohol vziať telo Ježiša a uložiť ho do hrobu. Spolu s Nikodémom, ktorý raz v noci prišiel k Pánovi, aby ho učil (porov. Ján 3, 1.2), doniesol potom mŕtve telo do nevyužitého hrobu v skale. Pred hrob privalili kameň. Veľkňazi dali hrob strážiť vojakmi, aby zabránili učeníkom Ježiša odniesť jeho telo.
„Na druhý deň, ktorý bol po prípravnom dni (na sviatky), zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi hovoriac: Pane, rozpomenuli sme sa, že ten zvodca riekol ešte zaživa: Po troch dňoch budem vzkriesený. Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli [v noci Jeho] učeníci, neukradli Ho a nepovedali ľudu: Vstal z mŕtvych. A bude posledný blud horší ako prvý. Odpovedal im Pilát: Máte stráž, choďte a strážte, ako viete! A šli, zabezpečili hrob: zapečatili kameň a postavili stráž.“ (Matúš 27, 62 – 66)
Boh Syn sa stal v Ježišovi človekom a prišiel na svet, aby vzal na seba hriechy ľudí. Obeť priniesol zo slobodnej vôle v Božej láske, aby zachránil ľudí od smrti. Moc hriechu je veľká, ale oveľa väčšia je moc Božej lásky, ktorá sa prejavuje v tom, že Ježiš Kristus obetoval svoj život.
„Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.“ (Ján 15, 13)
Smrť Ježiša je základom pre nový vzťah človeka k Bohu. Aj hriešny človek sa môže k Bohu prinavrátiť.
Áno, v Izaiášovi 53, 3–5 sa opisuje Boži služobník, ktorý bol ponížený a trpel. Hovorí sa tam: „Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolestí. Ktorý poznal nemoci ... ...ale on niesol naše bolesti... On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo vyliečenia.“ To sú upozornenia na cestu utrpenia Ježiša Krista a Jeho smrť.
Áno, Ježiš viackrát upozornil na svoje utrpenie a smrť, aj na svoje zmŕtvychvstanie.
Po tom, čo Peter povedal Ježišovi: „Ty si Kristus, ten Boží!“ Ježiš poukazuje na utrpenie a smrť, ktoré na Neho čakajú:
„Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť usmrtený a tretieho dňa vstane z mŕtvych.“
Podobne sa vyjadril Ježiš v náväznosti na dianie na hore premenenia: „Syn človeka je vydaný ľuďom do rúk a zabijú Ho; a keď Ho zabijú, po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Marek 9,31)
Pred vstupom do Jeruzalema povedal apoštolom: „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia ho na smrť, vydajú pohanom, aby sa Mu posmievali, zbičovali Ho a ukrižovali: ale na tretí deň vstane z mŕtvych. (Matúš 18,19)
Aj zákonníkom a farizejom hovoril Ježiš o tom, že po troch dňoch vstane z mŕtvych. Tu si pripomenul udalosť proroka Jonáša:
„Lebo ako Jonáš bol vo veľrybe tri dni a tri noci, tak aj Syn človeka bude v lone zeme tri dni a tri noci.“ (Matúš 12,40)
V 2. liste Korintským 5,19 sa opisuje význam smrti Ježiša na kríži: „Boh bol v Kristu a zmieril svet so sebou.“ V 1. liste Jána 3, 16 sa píše: „Podľa toho sme poznali lásku, že On dušu položil za nás.“
Vo vysporiadaní sa s bludnými učeniami, ktoré Ježiša Krista ako človeka a aj Jeho zmŕtvychvstanie popierajú, jasne vyjadril apoštol Pavol: Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; bol pochovaný a na tretí deň bol vzkriesený podľa Písem.“ (1.list Korintským 15,3.4)
Kríž Krista je znakom zmierenia Boha s hriešnymi ľuďmi. Smrť na kríži bola v antike výrazom poníženia: potupný koniec jedného opovrhovaného a z ľudského spoločenstva vylúčeného. U Ježiša je ale zdanlivá porážka víťazstvom: Smrťou na kríži vykonal neprekonateľné dielo vykúpenia.
„Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“ (1.Korintským 1,18)
Potom, čo Ježiš zomrel, odišiel do ríše mŕtvych. V 1.liste Petra 3,18 – 20 sa píše, že Boží Syn po svojej smrti na kríži kázal tým, ktorí boli voči Bohu neposlušní za čias Noema. Konal tak, aby im ponúkol spásu: „Lebo preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym, aby boli súdení síce po ľudsky v tele, ale aby žili Duchom podľa Boha (1.Peter 4,6).
„Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale oživený Duchom, v ktorom zostúpil a kázal väzneným duchom, neposlušným kedysi, keď Božia zhovievavosť vyčkávala za dní Noema, staviteľa korábu, do ktorého vošlo a vodou sa zachránilo niekoľko, to jest osem, duší.“ (1.Peter 3, 18 - 20)
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je skutkom trojjediného Boha:
- Na jednej strane sa prejavila moc Boha Otca – On vzkriesil Ježiša z mŕtvych: „Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zamordovali, keď ste Ho povesili na drevo“ (Skutky apoštolov 5,30).
- Na druhej strane naplnili sa slová Boha Syna: „Mám moc ho [môj život] dať a mám moc ho zase vziať. Toto poverenie som dostal od svojho Otca“ (Ján 10,18).
- Nakoniec apoštol Pavol v liste Rímskym svedčil o konaní Boha a Ducha Svätého: „A ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, tak Ten, ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí Duchom, prebývajúcim vo vás“ (Rímskym 8,11).
To, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, dokazuje Božiu moc nad smrťou.
Ježiš Kristus vstal z mŕtvych bez toho, aby tento proces videli očití svedkovia. Napriek tomu je vo Svätom písme viac svedectiev o zmŕtvychvstaní Ježiša. Jedným z týchto svedectiev je prázdny hrob. Ďalšími dôkazmi sú viaceré zjavenia Zmŕtvychvstalého po 40 dní medzi jeho zmŕtvychvstaním a nanebovystúpením: Sú konkrétne pomenované osoby, ktorým sa ukázal a oni ho spoznali.
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista nie je zbožným prianím Jeho prívržencov, ale skutočnou udalosťou. Ona sa skutočne stala.
„Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem, i ukázal sa Kéfasovi, potom dvanástim, potom zjavil sa naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až dosiaľ, niektorí však umreli. Potom sa ukázal Jakubovi, potom všetkým apoštolom.“ (1.Korinstským 15, 3 -7)
Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Tým má veriaci človek oprávnenú nádej na vlastné zmŕtvychvstanie a život večný: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých. Lebo ako smrť skrze človeka, tak skrze človeka aj zmŕtvychvstanie; ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi“ (1.Korintským 15, 20 – 22).
Viera v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je potrebná, pretože cez jeho zmŕtvychvstanie sa ukázalo, že Ježiš Kristus je Spasiteľ sveta (porov. 1. Korintským 15,14).
Zmŕtvychvstalý Ježiš sa častejšie zjavil svojim učeníkom, ale aj ženám. Tu sú príklady:
Mária z Magdaly a iné ženy boli prvými svedkami zmŕtvychvstania. „Ajhľa, Ježiš sa stretol s nimi a riekol: Buďte pozdravené! A ony pristúpili, objali Mu nohy a klaňali sa Mu“ (Matúš 28. 9) .
Zmŕtvychvstalý sprevádzal učeníkov, ktorí išli do dediny Emaus, ale oni Ho nespoznali.
Vysvetľoval im Písmo a nakoniec s nimi lámal chlieb, aby Ho spoznali (Lukáš 24, 13 – 35).
Večer, v deň jeho zmŕtvychvstania, vstúpil do kruhu svojich učeníkov. Ako Zmŕtvychvstalý a Pán nad smrťou a hriechom udelil apoštolom plnú moc, aby ľuďom sprístupnili odpúšťanie hriechov:
„Prijmite Ducha Svätého! Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú a im; ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa“ (Ján 20, 19 – 23).
Inokedy sa Pán zjavil niektorým učeníkom pri Tiberijskom jazere a dal apoštolovi Petrovi poverenie, ktorým mal „pásť“ „jahniatka a oveky Krista” - teda všetkých členov obce, to znamená, aby sa o ne staral (porov. Petrove poslanie; Ján 2,15 – 17)
Zmŕtvychvstalý Pán sa ukázal svojim apoštolom „cez mnohé dôkazy ako živý a nechal sa poznať medzi nimi 40 dní hovoriac o kráľovstve Nebeskom“ (Skutky apoštolov 1,3)
Apoštol Pavol hovorí v 1Korintským 15,6 o tom, že zmŕtvychvstalý Ježiš sa zjavil viac ako päťsto bratom.
Petrove poslanie: pozri otázku 457. a vysvetlenie k otázke 457.
„Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Títo jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. I riekol jej Ježiš: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! to znamená Majstre! (Ján 20, 11 - 16)
Veľkňazi sa dozvedeli o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Podplatili vojakov peniazmi a povedali: „Povedzte: Jeho učeníci prišli v noci a ukradli ho, keď sme my spali.“ (Matúš 28, 13).
Zmŕtvychvstalé telo je telo vyňaté z konečnosti a smrteľnosti ; nie je prepojené na priestor a čas. Zmŕtvychvstalé telo nie je telo , ktoré ochorie, zostarne a raz zomrie. Je to oslávené telo.
V tomto oslávenom tele vstúpil Ježiš Kristus medzi svojich učeníkov. Prešiel zatvorenými dvermi, lámal s učeníkmi chlieb, ukázal im rany na tele po ukrižovaní a jedol s nimi. Tým zreteľne ukázal, že s nimi nie je ako „duch“, ale ako Ježiš Kristus telesne prítomný (v stelesnenej prítomnosti).
„Zmŕtvychvstanie“ neznamená návrat do pozemskej existencie.
„V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám!“ (Ján 20, 19)
Pozrite mi ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a viďte, že duch nemá kosti a mäso, ako vidíte, že ja mám. Keď to hovoril, ukázal im ruky a nohy.“ (Lukáš 24, 39,40)
40 dní po Jeho zmŕtvychvstaní vystúpil Ježiš do neba. Boli pri tom očití svedkovia: po tom, čo rozprával so svojimi učeníkmi a žehnal ich, vzdialil sa od nich a na oblaku sa vznášal do neba. Keď hľadeli za Ním, postavili sa k nim dvaja anjeli a povedali: „Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba“ (Skutky apoštolov 1,11)
„Vyšiel som od Otca a prišiel na svet a zase opúšťam svet a idem k Otcovi.“ (Ján 16, 28)
Ježiš Kristus sa vrátil naspäť k Otcovi. On „sedí po pravici Boha“ (Marek 16, 19).
Kto v staroveku stál alebo sedel na pravej strane panovníka, mal podiel na jeho moci a autorite. Obraz, že Ježiš Kristus sedí po pravici Boha, poukazuje na to, že On má podiel na naplnení moci a veľkoleposti Boha Otca.
O túto veľkoleposť sa chce Ježiš v budúcnosti deliť so svojimi. Tak sa modlí Ježiš vo veľkňazskej modlitbe: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta.“ (Ján 17, 24) Táto prosba bude naplnená, keď Ježiš Kristus vytrhne svojich z mŕtvych i živých a oni potom pri Ňom zostanú na veky vekov.
„Lebo to vám hovoríme slovom Pánovým: my, ktorí zostaneme nažive až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo umreli, lebo keď (zaznie) povel a hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba, a najprv vstanú tí, čo umreli v Kristovi, potom my, ktorí zostaneme nažive, budeme spolu s nimi uchvátení v oblakoch do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme stále s Pánom.“ (1.Tesalonickým 4, 15 –17)
Áno, prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý je treťou božskou osobou a prítomný účinkuje v cirkvi, tak je Ježiš Kristus po svojom nanebovystúpení prítomný na zemi. Tým Ježiš napĺňa svoj sľub: „Som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Matúš 28, 20).
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“(Ján, 14,3). Ježiš Kristus príde zasa – tentoraz ako ženích.
Pri svojom opätovnom návrate ako ženích pojme so sebou z mŕtvych i živých tých, ktorí prijali dary Ducha Svätého a pripravovali sa na udalosť byť v spoločenstve so ženíchom.
Príchod Ježiša Krista je blízko.
Udalosť opätovného príchodu Ježiša Krista sa označí ako: „Deň Pána“, „Deň Krista“, „Budúcnosť nášho Pána“, „Zjavenie veľkoleposti Krista“, „Zjavenie“, „Opätovný príchod Pána“, Opätovný príchod Krista“.
Táto udalosť nie je posledným súdom, ale odvedenie nevesty Krista domov na svadbu Baránkovu.
„Radujme sa, veseľme sa, vzdávajme Mu slávu, že prišla svadba Baránkova a manželka Jeho sa pripravila.“ (Zjavenie Jána 19,7)
V Novom zákone sa potvrdzuje prísľub opätovného príchodu Krista v listoch apoštolov. Svoj prvý list apoštol Pavol píše náboženskej obci v Korinte a končí ho pozdravom: „Maranata“ – to znamená „Náš Pán príde!“ (porov. 1Korintským 16, 22).
Apoštol Jakub vyzýva všetkých, aby sme až do príchodu Pána boli trpezliví, „lebo príchod Pána je blízko“ (Jakub 5,8). V liste Židom je rovnako tiež výzva k trpezlivosti. „Lebo ešte máličko a príde Ten, ktorý má prísť a nebude meškať“ (Židom 10, 37).
Druhý list Petra (porov. 2Peter 3,9) sa obracia proti všetkým, ktorí popierajú opätovný príchod Ježiša Krista. Aj možnosť , že sa s naplnením prísľubu jeho opätovného príchodu otáľa, to je v tomto liste vylúčené.
Duch Svätý je skutočný Boh. Je treťou osobou Boha, ktorá je uctievaná s Otcom a Synom ako Pán a Boh. Duch Svätý vychádza z Boha Otca a Syna. Duch Svätý žije večne v spoločenstve s nimi a účinkuje ako oni, univerzálne.
„Univerzálny“- Božské bytosti nepôsobia len na jednom mieste, ale vždy a všade, kde ony chcú, na tomto i na onom svete.
Svätý Duch sa ukazuje ako osoba trojjedinosti Boha, v ktorej on – ako Boh i Syn – je vyslaný k ľuďom, aby bolo ďalej zvestované evanjelium. V Skutkoch apoštolov 13, 4 sa píše: „Potom, čo boli vyslaní Duchom Svätým, zišli do Seleukie, odtiaľ sa preplavili na Cyprus.“
On stojí na strane tých, ktorí sa v ťažkostiach priznávajú k Pánovi: „Netrápte sa, ako a čím sa brániť alebo čo hovoriť; lebo Duch Svätý vás práve v tú hodinu naučí, čo hovoriť“ (Lukáš 12, 11.12).
Duch Svätý učí vyslancov Boha: „Boh totiž zjavil nám to Duchom; lebo Duch skúma všetko, aj hĺbky Božie (1Korintským 2,10).
Duch Svätý sa nazýva aj ako „Duch Boží“, „Duch Pána“, „Duch pravdy“, „Duch Ježiša Krista“, „Duch Syna“ a „Duch Veľkoleposti“. Ježiš hovorí o Duchu Svätom ako o Utešiteľovi a Božej posile.
Ježiš Kristus je Utešiteľ, pomocník a orodovník za svojich. V rozlúčkovej reči pred svojím zatknutím a ukrižovaním prisľúbil Ducha Svätého ako ďalšieho Utešiteľa a pomocníka: „Ja budem prosiť Otca a dá vám iného radcu, aby bol s vami až naveky“(Ján 14,16). Duch Svätý sprevádza veriacich, je s nimi vo všetkých ich životných situáciách.
Duch Svätý jasne upozorňuje na to, čo sa Bohu páči a čo sa prieči Božej vôli. Ako Duch pravdy označuje pravdu a klamstvo. Svätý Duch sa stará o to, aby posolstvo o obetnej smrti, zmŕtvychvstaní a opätovný príchod Ježiša bolo uchovávané a šírené po všetky časy.
„Keď však príde Radca, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca , bude svedčiť o mne“. (Ján 15, 16)
Označenie „moc z výsosti“ znamená, že pôsobenie Ducha Svätého obsahuje mocný zásah Boha. Ako „moc z výsosti“ (Lukáš 24,49) hýbe a naplňuje Duchom Svätým človeka a posilňuje ho v snažení, aby žil tak, aby sa zaľúbil Bohu a aby sa pripravoval na opätovný príchod Ježiša Krista.
Účinkovanie Ducha Svätého je v tom zrejmé, že Boh sa stal v Ježišovi Kristovi človekom: Duch Svätý zostúpil na Máriu (porov. Lukáš 1,35) a ona počala.
To, že Duch Svätý pôsobí, poznáme i v tom, že ľuďom daruje nahliadnutie do Božej pravdy (Zjavenia a poznania).
K tomu Ježiš povedal: „Ten.., ktorého Otec pošle v mojom mene, Ten naučí vás všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám ja hovoril“. (Ján 14, 26) Tak zažívame dnes pôsobenie Ducha Svätého v kázni, predovšetkým v udržiavaní bdelosti podľa prísľubu Ježiša Krista, že opäť príde.
Apoštoli plnia jeho úlohy, lebo sú naplnení Duchom Svätým. „Keď to [Ježiš] povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého!“(Ján 20, 22).
Musí sa rozlišovať medzi Duchom Svätým ako osobou Boha a Duchom Svätým ako darom Boha.
Duch Svätý ako Boží dar je darom Boha a silou, ktorá pochádza od trojjediného Boha. Veriaci, ktorý prijme tento dar, je súčasne naplnený Božou láskou.
Pokrstení, ktorí prijímajú Ducha Svätého ako Boží dar, príjmu tým aj spoločenstvo Božích detí.
Dar Ducha Svätého daruje Boh cez skladanie rúk apoštola na pokrsteného a jeho modlitbu. Toto ukazuje príklad udalosti v Samárii.
„Keď apoštolovia v Jeruzaleme počuli, že Samária prijala slovo Božie, poslali k nim Petra a Jána. A tí prišli a modlili sa za nich, aby prijali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich dovtedy nezostúpil; len pokrstení boli v meno Pána Ježiša. Kládli teda ruky na nich a oni prijali Ducha Svätého.“ (Skutky 8, 14 – 17)
Áno, keď čítame v Starom zákone o „Božom Duchu“, tým je mienený Duch Svätý. Avšak nie je zobrazovaný ako božská osoba.
Áno. V Svätom písme v časoch Starého zákona sa viackrát potvrdzuje účinkovanie Ducha Svätého. Svätý Duch podnietil ľudí k tomu, aby sa mohli stať nástrojmi podľa Božej vôle. Účinkoval napríklad cez prorokov v časoch Starého zákona a cez nich hovoril. Cez Ducha Svätého boli vyslovené predpovede, ktoré sa týkali príchodu Mesiáša.
Nie, Duch Svätý naplnil časy Starého zákona len dočasne. Duch Svätý ako dar sviatosti bol prijatý až po smrti Ježiša Krista.
Na 50. deň po Veľkej noci, na Turíce, bol Duch Svätý vyliaty na zhromaždených učeníkov v Jeruzaleme.
V Biblii sa píše: „Keď prišiel deň Letníc (Turíc), boli spolu na jednom mieste. Tu zrazu povstal zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. I ukázali sa im rozdelené jazyky akoby z ohňa, usadili sa na každého z nich a Duch Svätý naplnil všetkých“ (Skutky apoštolov 2, 1 – 4).
Duch Svätý naplnil apoštolov a všetkých, ktorí tam boli s nimi a zostali tam, kým neboli vystrojení mocou z výsosti. (porov. Lukáš 24, 49)
Áno, Duch Svätý účinkuje až do dnešných čias. Preto môžeme zažívať prítomnosť Boha.
Sám Pán poukázal na budúce pôsobenie Ducha Svätého: „Keď príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci“ (Ján 16, 13).
Kde človek verí v Ježiša Krista, vyznáva Ho ako Pána a svoj život riadi podľa jeho vôle, tam účinkuje Duch Svätý.
Áno, všetky tri božské osoby účinkujú vo sviatostiach. Tak je Duch Svätý ako božská osoba vždy účastný, keď koná trojjediný Boh.
Sviatosti sú poskytované v mene a v moci Otca i Syna i Ducha Svätého. Tým majú sviatosti moc sprostredkovať spásu.
Apoštoli sú vyslaní Ježišom Kristom. Cez nich ponúka ľuďom spasenie. Oni vykonávajú svoj úrad z moci Ducha Svätého. Toto sa uskutočňuje pri udeľovaní sviatostí, pri zvestovaní odpustenia hriechov, v šírení evanjelia, ako aj v bdelosti zvestovania opätovného príchodu Ježiša Krista. Tak je pripravovaná nevesta Kristova na opätovný príchod Ježiša Krista.